Trvanie: 17.12.2020
Miesto: luno.hu – Ľudové noviny
Mesto/obec: Budapešť
Štát: Maďarsko

V roku 2020 sa pre pandemickú situáciu spôsobenú novým druhom koronavírusu väčšina kultúrnych podujatí neuskutočnila. Tak to bolo aj v prípade najväčšieho sviatku slovenskej národnostnej menšiny – Dňa Slovákov v Maďarsku. Na tejto slávnosti sa odovzdáva aj cena Za našu národnosť – a to tým jednotlivcom a kolektívom, ktoré sa pričinili o dobré meno Slovače v Maďarsku, vytvárajú trvalé hodnoty a starajú sa o jazykové a kultúrne dedičstvo našich predkov. Reportérka týždenníka ĽUDOVÉ NOVINY Andrea Kiššová uvádza týmito myšlienkami na portáli LUNO.HU, ako aj v tlačenom vydaní „Ľudoviek“ netradičné odovzdávanie prestížnych cien osobnostiam a kolektívom v prostrediach slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku za rok 2020.

Valné zhromaždenie nášho najvyššieho voleného zboru na svojom vysunutom zasadnutí v Békešskej Čabe koncom septembra rozhodlo o udelení a spôsobe odovzdania tohto prestížneho vyznamenania. V histórii ceny sa stalo po prvý raz, že ju odovzdala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková nie v rámci našej najväčšej slávnosti a za prítomnosti oslavujúceho davu zo všetkých kútov Maďarska, ale v úzkom, až rodinnom kruhu, v obci, kde ocenený pôsobí alebo žije. Cesty predsedníčky začiatkom decembra tak viedli do Segedínu, Ečeru a Agárdu. VZ CSSM sa v tomto roku totiž jednohlasne rozhodlo oceniť prácu kolektívu slovenského rozhlasového a televízneho vysielania MTVA, všestranného osvetára Ondreja Csabu Aszódiho a aktívneho člena národnostnej politiky na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni, Ondreja Agárdiho.

Prvá cesta predsedníčky CSSM 3. decembra viedla do Segedínu, do redakcie slovenského rozhlasového a televízneho vysielanie MTVA. Kolektív práve na jej podnet sa stal laureátom ceny za vytváranie trvalých hodnôt, dokumentáciu slovenského kultúrneho dedičstva a pestovanie slovenského materinského jazyka.


Domovina – slovenská televízna relácia

Slovenský magazín Naša obrazovka bol prvýkrát odvysielaný 20. septembra 1983. Jeho prvým redaktorom bol Ján Fuzik. V tom čase 15-minutová relácia sa vysielala raz za mesiac. Mala viacero cieľov. Jednak sa prihovárala príslušníkom slovenskej národnosti, pričom príslušníkom väčšinového maďarského obyvateľstva sprostredkúvala domácu a univerzálnu slovenskú kultúru. Okrem toho si vytýčila za cieľ predstavenie hodnôt, kultúry, tradícií a perspektívnych plánov našej národnosti aj Slovákom v materskej krajine a vo svete. Tvorcovia magazínu sa od začiatku podujali na to, aby na základe „nášho najpevnejšieho hradu”, na baštách slovenského jazyka položili základy domácej slovenskej dokumentaristiky. Najväčším problémom reportérov a redaktorov bolo a je bohatstvo vzácnych tém, ktoré ponúka domáca slovenská kultúra: pálenie uhlia a vápna, drotári, budovatelia kostolov, spisovatelia, básnici, osobnosti, ktoré zasvätili svoj život národopisu, ľudovému tancu, maliari, operní speváci, herci, talentovaní študenti a mohli by sme pokračovať.

Veľkým pokrokom v živote relácie bolo, že tím slovenskej redakcie sa od decembra 1992 rozšíril na troch redaktorov (Ján Fuzik, Zuzana Antalová, Katarína Király). Od januára 1993 sa relácie pripravujú s maďarskými titulkami, čo prispelo k výraznému zvýšeniu sledovanosti. Magazín, ktorý sa dovtedy vysielal každé dva týždne, dostal miesto na obrazovke už týždenne. Od roku 1997 má magazín nový dizajn a nový názov „Domovina”.

Niekoľko desaťročná existencia relácie dokazuje potrebu slovenského národnostného audiovizuálneho fóra, ktoré nielen dokumentuje život našej národnosti, ale sa stalo aj nástrojom prežitia slovenskej kultúry, jazyka a povedomia. Zodpovednou redaktorkou relácie je Zuzana Antalová, redaktormi – reportérmi sú Ján Bencsik a Karola Klauszová.


V materinskom jazyku – slovenská rozhlasová relácia

Slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu sa prihovára poslucháčom od 1. apríla 1974. Relácia sa z pôvodných 30 minút od júla 1993, keď nadobudol platnosť národnostný zákon, rozšírila na dve hodiny denne. Relácia magazínového rázu, ktorá sa hlási každý deň, prináša v prvom rade správy a reportáže o živote a kultúrnych podujatiach našej národnosti. Keďže Slováci v Maďarsku žijú roztrúsene po celej krajine, keď to skromné finančné možnosti dovolia, novinári veľa cestujú, aby mohli informovať poslucháčov aj o starostiach a radostiach najmenších a najvzdialenejších malých slovenských komunít.

Medzi cieľmi kolektívu tvorcov figuruje zachovávanie identity domácej Slovače, pestovanie jazyka, dôveryhodné informovanie členov komunity, ako aj objavovanie, dokumentovanie a archivovanie nárečí a ľudových tradícií. Svojimi reláciami sa snažia oslovovať všetky generácie a popularizovať súčasnú slovenskú hudbu. Táto snaha má mimoriadny význam aj preto, lebo s výnimkou severomaďarských regiónov, na Slovákmi obývaných územiach v Maďarsku neexistuje možnosť príjmu slovenských rozhlasových a televíznych vysielaní. Ďalším cieľom redaktorov je predstavenie významných domácich a zahraničných slovenských osobností pomocou portrétov.

Popri aktualitách sa spolupracovníci každý týždeň hlásia so stálymi tematickými rubrikami: v pondelok sa po aktualitách a reportáži vysiela rozprávka, v stredu Ženský magazín, v piatok rozhlasová hra a v sobotu Náboženská rubrika, ktorú pred 27 rokmi začala pripravovať Ildika Makaiová a v súčasnosti ju redigujú striedavo s Ivetou Hruboňovou. Popri aktualitách v reláciách figurujú aj cenné archívne nahrávky. Plodná spolupráca so Slovenským rozhlasom, dnes s RTVS, umožňuje, aby mohli pripravovať materiály aj na Slovensku, aby sa zúčastňovali na praktických cvičeniach techniky reči, na festivaloch rozhlasových hier a hudobných festivaloch, na ktoré sa však pre obmedzené finančné možnosti zriedkakedy dostanú. Reláciu V materinskom jazyku pripravujú tri zanietené spolupracovníčky: Iveta Hruboňová, Ildika Makaiová a Zenta Dózsová. Poslucháči si ju môžu vypočuť každý deň od 18:00 do 20.00 hodiny na národnostnej rozhlasovej stanici a na stránke www.mediaklikk.hu.

Zodpovedná redaktorka relácie Domovina Zuzana Antalová v mene celej redakcie nám povedala, že toto ocenenie pre nich znamená veľmi veľa, hlavne v tejto situácii. „Keďže v marci sme sa ocitli uprostred pandémie, najviac nás trápilo to, že nemôžeme ísť medzi ľudí, nemôžeme ísť tak nahrávať, natáčať, ako pred tým. Okrem toho, že sa človek bojí o zdravie svoje a zdravie štábu, najviac sme sa báli o zdravie našich respondentov. Je veľmi ťažké takto pracovať. Na druhej strane, človek ako novinár chce stále o všetkom, čo sa deje vo svete, informovať obecenstvo, takže to bol taký čudný protiklad,“ povedala o skúsenosti z tohtoročnej situácie redaktorka. „Slúžime Slovákom v Maďarsku, to je naše, nielen povolanie, ale aj poslanie, už dlhé desaťročia sa tomu venujeme každý z nás v rozhlasovej a televíznej redakcii. V tejto ťažkej situácii je veľkým uznaním a cťou, že najvyšší volený zbor Slovákov v Maďarsku nás navrhol na túto cenu, lebo to naznačuje, že diváci a poslucháči nás majú radi a to nás bude motivovať aj v budúcnosti. Plánov, samozrejme, máme veľmi veľa, viaceré z nich sa v tomto roku však nemohli zrealizovať. Dúfam, že nás čaká veľmi pracovný rok 2021.“


Vyznamenaní lokálpatrioti:


Ondrej Csaba Aszódi z Ečeru a Ondrej Agárdi z Agárdu

V stredu 9. decembra 2020 mierili naše kroky do Ečeru a Agárdu, kde prestížne ocenenie odovzdala predsedníčka CSSM dvom mužom, ktorí pre svoju komunitu a zachovanie slovenskosti v nej urobili naozaj veľa. Okrem toho obidvaja vyznamenaní pracovali a pracujú na tomto poli aj na regionálnej a celoštátnej úrovni.

Na Miestnom úrade v Ečeri za prítomnosti starostu, prednostu a dcéry laureáta odovzdala Alžbeta Hollerová Račková cenu Za našu národnosť Ondrejovi Csabovi Aszódimu.


Ondrej Csaba Aszódi

Členka CSSM Etelka Rybová vo svojej laudácii píše dojímavým spôsobom o činnosti laureáta a o svojom vzťahu k nemu.

Stretla som ho pred dvadsiatimi rokmi na DSM v Sarvaši, kde bol zváčom na svadbe, ktorú zorganizovala CSSM. Ondriš Csaba Aszódi prišiel na Sarvaš z Ečeru. Svoje vinše priniesol z bohatej klenotnice ečerskej svadby. Silné puto ho spájalo so starou mamou z matkinej strany, ktorá mu odovzdala základy ečerského slovenského nárečia. Zoznámila ho so slovenskými zvykmi a so základmi náboženského života tejto obce, ktorú som bližšie spoznala práve prostredníctvom Ondreja Csabu Aszódiho.

Ondriš na podnet vlastnej starkej sa rozhodol v dospelosti spojiť mladých do folklórneho spolku Zelený veniec (2000). Hŕstka mladých pod jeho vedením si zaumienila zmapovať, pozbierať, zachovať, a oživiť miestne zvyky, tance, piesne, ako aj vytvoriť nové tradície. Dnes je folklórny spolok Zelený veniec dobre známy nielen medzi Slovákmi v Maďarsku, ale aj za hranicami a má až štyri skupiny. Z iniciatívy Ondriša v roku 2002 preniesli zo starého cintorína náhrobky do novšieho a vytvorili z nich pamätný kút, kde od tých čias každý rok na Dušičky ozdobia symbolické hroby, spomínajú na slovenských predkov. (Na tento podnet sme vytvorili podobný park aj v kétšopronskom cintoríne).

Viackrát ma Ečerčania pozývali na kultúrne podujatia organizované pod názvom Grassalkovičove dni, kde som mala tú česť stretnúť a spoznať Ondrišovu starú mamu, ktorá bola veľmi pyšná na svojho vnuka. Na týchto podujatiach Ondriš nielen tancoval ako člen tanečného zboru, ale aj moderoval podujatie, popritom sa venoval pozvaným hosťom a vystupujúcim skupinám. Nikdy nebol a nie je unavený, aj dodnes iniciuje spolu so svojimi rovesníkmi novšie a novšie podujatia. Bez nároku na úplnosť spomeniem len tie podujatia, ktoré na mňa zapôsobili a nechali vo mne hlboké stopy. V rokoch 2003 a 2004 zorganizovali pod vedením Ondriša deň ečerských zákuskov pod názvom Sladká sobota, keď v kuchyni základnej školy piekli starší spolu s mladými známe ečerské koláče a zákusky. Dodnes cítim vôňu a chuť rôznych sladkostí najmä známeho svadobného koláča.

Pod ochrannou rukou Ondreja sa zariadila miestna národopisná zbierka, kde vytvorili priestory nielen na prezentáciu predmetnej kultúry, ale aj na spoločenské aktivity (2006). V roku 2007 vysvätili búdku, kde sme nielen spomínali na slovenských predkov, ale spolu sme sa modlili za budúcnosť. Ten istý rok vydal spolu s Piroskou Harazinovou knižku Starodávny Ečer, v ktorej sú v jedenástich kapitolách zozbierané fotografie zo života obce. Na mňa však zapôsobilo voľne organizované nedeľné popoludnie, kde sa premietali diapozitívy z pozbieraných fotografií. Na začiatku nás nebolo veľa v starom kultúrnom dome, ale zrazu, keď sa na diapozitíve objavilo dievčatko oblečené v prekrásnom kroji, sa ozvala tetka – veď som to ja, keď som bola malá. Samozrejme, všetci sme sa pozreli dozadu, uvideli sme takmer 80-ročnú ženu a zaslzili sa nám oči nielen od dojatia, ale i preto, lebo sa miestnosť medzitým zaplnila.

Tiež hlboké stopy vo mne zanechalo oživenie zvyku umývania v Potoku lásky na Veľký piatok v roku 2012 (aby boli zdraví a pekní), alebo postavenie sochy tanečného páru uprostred dediny na počesť už svetoznámej ečerskej svadby.

Ondrej sa stal motorom nielen vo svojej rodnej dedine, ale i motorom slovenského života v okolí Pešti. V roku 2005 založil a dlhé roky viedol Spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina. Tento spolok združuje 20 slovenských obcí Peštianskej župy. Na jeho podnet vydal spolok receptár starých slovenských jedál spolu s Katarínou Király pod názvom Takto varila starká. Ondrišovi a hŕstke tanečníkov však nestačilo len vydať tento receptár, ale sa dali aj do varenia niektorých jedál. Síce na hodovaní som sa nezúčastnila, ale vďaka Domovine (slovenskému vysielaniu maďarskej televízie 2017–18) som bola s nimi, keď pripravoval Ondriš so svojím krstným synom fazuľovú polievku so smotanou a mliekom. Od tých čias sa polievka dostala medzi obľúbené jedlá mojej rodiny. Z tejto knihy som sa naučila pripravovať kapustníky a pirohy so slivkovým lekvárom a makom.

Ako prekladateľka som bola pri zrode publikácie fotografií slovenských obcí Pripeštianskeho regiónu pod titulom Klenoty našej doliny, ktorú do tlače pripravil Ondrej spolu s Gáborom Lukicsom, tiež aktívnym tanečníkom a členom spolku Zelený veniec. Som vďačná osudu, že som sa s ním stretla a spoznala OCSA. Človeka, ktorý žije v obci, kde sa slovenský jazyk nezachoval v každodennom styku, aktívne sa nepoužíva, ale hŕstka mladých ľudí je schopná pod ochrannou a vedúcou rukou agilného, skromného človeka oživiť, zachovať, odovzdať mladším generáciám všetko, čo sa aj on sám naučil, alebo pozbieral od svojich rodičov, starých rodičov.

„Potvrdenie môjho snaženia, nový elán, a hlavne uznanie – to všetko som cítil, keď som sa dozvedel, že som sa stal laureátom tejto ceny. Dosť dlho pracujem pre rozvoj našej komunity a pre to, aby sme zachovali naše tradície a kultúru, ale nikdy som to nerobil pre získanie ceny. Veľmi dobre mi to padlo a som vďačný každému. Vždy som bol hrdý na to, že som členom slovenskej komunity v Maďarsku, odteraz som ešte pyšnejší na to. Vyznamenanie ma inšpiruje a nabáda k tomu, aby som ďalej pracoval a urobil ešte viac pre našu národnosť,“ podelil sa s nami o svoje pocity ocenený Ondrej Csaba Aszódi a v krátkosti nám povedal aj o tom, ako ubehol tento rok v Ečeri. 

„Samozrejme, pandémia aj nám sťažila život. Práve sme dokončili veľký projekt, tretie vydanie našej kuchárskej knihy. V tomto roku sme si pripomenuli 75. výročie existencie Tanečného spolku v Ečeri, avšak oslavu sme mohli kvôli zdravotným opatreniam usporiadať iba v menšom okruhu pre hostí z okolia a pre našich podporovateľov. Verím, že budúci rok sa nám podarí zorganizovať podobnú oslavu aj pre Ečerčanov.“

Na návrh predsedu novohradskej slovenskej župnej samosprávy Ferdinanda Egyeda VZ CSSM rozhodlo udeliť vyznamenanie Za našu národnosť Ondrejovi Agárdimu. Navštívili sme ho v Agárde, kde je už dlhé roky starostom. Prijal nás v Dedinskom dome, kde mu predsedníčka CSSM odovzdala ocenenie.


Ondrej Agárdi

Ako Ferdinand Egyed v laudáciu píše, Ondrej Agárdi celý svoj život prežil v Agárde – malej novohradskej dedinke, kde doteraz počuť krásnu archaickú slovenčinu.

Aj on sa narodil v slovenskej rodine. Jeho citová väzba na slovenský pôvod je mimoriadne silná, v podstate slovenskosť je jeho bytostnou súčasťou. V roku 1994 bol zakladateľom slovenskej obecnej samosprávy, a stal sa starostom, pričom túto volenú funkciu už zastáva siedme volebné obdobie. V rokoch 1998-2010 bol predsedom miestnej slovenskej národnostnej samosprávy, od roku 2010 až po súčasnosť je jej podpredsedom. Ondrej Agárdi v rokoch 1998-2010 bol poslancom CSSM.

Od roku 2010 je už tretí raz členom Slovenskej národnostnej samosprávy Novohradskej župy. Je aktívnym predsedom Kontrolného výboru Zväzu Slovákov v Maďarsku, ako aj členom vedenia Združenia novohradských a hevešských Slovákov. Dlhé roky sám aktívne účinkoval v miestnej slovenskej folklórnej skupine, ktorú aj viedol. Je držiteľom týchto vyznamenaní: Za národnosti – vyznamenanie Novohradskej župnej samosprávy, Na pamiatku Anny Hugyeczovej – vyznamenanie zakladateľov Regionálneho slovenského dňa Združenia novohradských a hevešských Slovákov, Slovenskej národnostnej samosprávy v Šalgótarjáne a Slovenskej národnostnej samosprávy Novohradskej župy.

O spoločenských aktivitách a činnosti O. Agárdiho v prospech Slovákov v Maďarsku by sa dalo ešte veľmi veľa písať. Napríklad to, že je vynikajúcim organizátorom nespočetných slovenských kultúrnych podujatí. Jeho zásluhou tu vystupovalo už veľa folklórnych súborov, spolkov, divadiel zo Slovenska i z Maďarska, v roku 1994 inicioval priateľské kontakty so slovenskou obcou Jasenie a tento mimoriadne silný kontakt mal veľmi pozitívny vplyv na prehĺbenie neformálnych, až rodinných kontaktov so slovenskými priateľmi, je už dlhé roky aj kantorom v miestnom evanjelickom zbore a jeho prioritou je aj fungovanie miestnej slovenskej národnostnej škôlky. Ondreja Agárdiho poznáme už desiatky rokov. Okrem toho, že je pre neho vždy príslovečný úsmev a pozitívny pohľad na riešenie problémov, ho poznáme aj ako čestného človeka, ktorý celý svoj život slúžil slovenskej národnosti. Nie náhodou sa teda teší autorite, obľube a dôveryhodnosti.

„Na župnej úrovni som dostal už viaceré uznania za to, čo som spravil pre slovenskú komunitu, ale nečakal som, že moja práca bude uznaná aj na celoštátnej úrovni. Teší ma, keď je práca vykonaná, iniciatíva zrealizovaná. V tomto roku sme však mali skromnejšie podmienky, mohli sme uskutočniť iba naše národnostné a oberačkové popoludnie. Na čo som však veľmi hrdý, je to, že aj v tomto roku sme dokázali udržať priateľské vzťahy s obcou Jasenie na Slovensku. Je to pre náš kolektív veľmi dôležité, vždy, keď cestujeme tam a prekročíme hranice, prepíname na slovenský jazyk. Pre mňa je byť v slovenskom prostredí povznášajúci pocit,“ vyjadril sa Ondrej Agárdi po prevzatí ceny.

ANDREA KIŠŠOVÁ – Ľudové noviny, www.luno.hu
Foto: autorka