Atlét Alojz Sokol, prvý olympijský medailista zo Slovenska: 150. výročie narodenia rodáka z Hronca

Výnimočný atlét slovenského pôvodu, ktorý preslávil Uhorsko na Hrách 1. olympiády 1896 v Aténach. Alojz Sokol vo výprave Uhorska bol jediným z ôsmich športovcov, ktorý pochádzal z jednej zo stolíc súčasného Slovenska. Pričom v atletických súťažiach v šprinte na 100 metrov vybojoval dokonca bronzovú medailu! Vďaka svojej športovej všestrannosti vošiel rodák z Hronca, o ktorom sa tradovalo, že bol mužom šľachetného srdca i skutkov, do atletickej histórie aj 13 uhorskými rekordmi. V sobotu 19. júna 2021 si pripomíname jubileum 150. výročia narodenia prvého medailistu – Slováka – na moderných Hrách letnej olympiády.

Symbolicky povedané: ak vodný slalomár a kanoista Michal Martikán vylovil s pádlom v indiánskej rieke Ocoee na OH v Atlante 1996 prvé olympijské zlato v ére moderného samostatného Slovenska, Alojz Sokol získal pre Slovákov v časoch štátneho útvaru Rakúsko-Uhorska vôbec prvú medailu éry novovekých hier, od konania ktorých v Aténach uplynulo v apríli tohto roku 125 rokov.

V olympijskej literatúre, ako aj v oficiálnych štatistikách je meno Alojza Sokola uvádzané ako Alajos Szokolyi, inokedy Szokoly, kým v slovenskej monografii ho športový publicista Miroslav Hazucha uvádza ako Alojz Sokol. V matrike je pritom zapísaný ako Aloysius Joannes Szokol. V slovenskej olympijskej historiografii i športovej publicistike je zaužívané meno Alojz Sokol, takže pridŕžajme sa v odborných kruhoch prijatým menom, aj keď v kontexte dialógu národných olympijských výborov Maďarska a Slovenska o priznanú národnosť a pôvod viacerých športovcov reprezentujúcich Uhorsko pred vznikom Československej republiky v roku 1918, prichádzalo k dlhotrvajúcim sporom.

Alojz Sokol sa narodil 19. júna 1871 v Hronci ako syn Jozefa Pavla Szokola a Emílie, rodenej Holubovej, ktorá pochádzala z Malužinej. Malého Alojza však od troch rokov vychovávali krstní rodičia Schonovci z obce Bernecebaráti neďaleko Šiah. Gymnáziá navštevoval v Banskej Štiavnici a Leviciach, aby sa následne vybral na štúdium medicíny do Budapešti. Zo Sokola sa však nikdy nestal lekár, štúdiá nedokončil. Zato počas štúdia prejavil naplno svoj športový talent, už v roku 1890 bol v klube MAC (Magyar Athletikai Club) objavom sezóny. Po krátkej atletickej príprave totiž vyhral beh juniorov na 100 m časom rovných 13 sekúnd a o rok na to dokázal výkon stlačiť na 11,4 sekundy!

V roku 1892, keď anglickí tréneri pôsobiaci v MAC Budapešť zaradili do programu aj beh na 120 yardov prekážok, Sokol si vyskúšal sily aj v tejto disciplíne a neskôr sa popri behu na 100 m venoval hlavne trojskoku. Jeho všestrannosť najlepšie dokumentuje fakt, že v Aténach bol prihlásený na štart v šiestich disciplínach – okrem behu na 100 m a 110 m prekážok aj v trojskoku, v skoku do diaľky, v skoku do výšky a v skoku o žrdi. Z posledných troch disciplín, ktoré Sokol na OH v Aténach 1896 mal absolvovať, sa však nezachovali záznamy, dokonca podľa autorov publikácie Naši olympionici (Ján Grexa, Matej Novák – Šport, Bratislava 1978) „nejestvuje ani len doklad, že v týchto disciplínach, hoci sa na ne prihlásil, štartoval.“

ATÉNSKY PRÍBEH ALOJZA SOKOLA

Alojz Sokol, ktorý bol svojho času jeden z najrýchlejších ľudí planéty, čo behali stovku za 11 sekúnd, mal symbolicky na štarte historického prvého olympijského finále novovekých Hier v Aténach v najprestížnejšej a v súčasnosti i najviac sledovanej atletickej disciplíne, na drese Uhorska číslo 1. O tom, aký vývoj mala jeho úspešná účasť na OH v Aténach, už citujme z publikácie Naši olympionici (J. Grexa, M. Novák – Šport, Bratislava 1978, str. 14).

„V pondelok 6. apríla 1896 zvolával štartér k štartovej čiare aktérov prvej disciplíny novovekých olympijských hier. Medzi siedmimi atlétmi, ktorí sa pripravili na beh na 100 m, bol aj Alojz Szokol. Po signáli vyrazili na sypkú piesočnatú trať. Z rozbehu postupovali do finále prví dvaja. Najrýchlejší bol Američan Lane, Szokol dobehol na druhom mieste, ale toto umiestnenie mu stačilo na to, aby sa zaradil medzi piatich finalistov.

Medzitým sa začala súťaž v trojskoku. Szokol, ktorý vari ani sám nerátal s postupom medzi najlepších na najkratšej šprintérskej trati, stihol absolvovať iba jediný skok dlhý 12,30 m, a už sa náhlil na štart svojej hlavnej disciplíny. Tesne pred ním sa dozvedel, že prvý olympijský víťaz sa volá Connolly a on sám si svojím jediným skokom zabezpečil štvrté miesto.

To mu dodalo sily do rozhodujúceho behu. Na rýchlonohého Američana Burka, neskoršieho víťaza, ani na Nemca Fritza Hofmanna nestačil, ale ďalšiemu Američanovi Lanovi sa revanšoval za prehru z rozbehu a obsadil tretie miesto! Čas sa meral iba Burkovi, ktorý trať zabehol za rovných 12 sekúnd. Keďže olympijské medaily a spolu s nimi olivové ratolesti dostávali iba prví dvaja, Szokol ostal bez medaily i bez ratolesti, ale aj tak bol tretím najlepším šprintérom aténskej olympiády.

Po tomto úspechu vzrástli aj šance počerného mládenca z Hronca na úspech na rovnako dlhej prekážkovej trati s ôsmimi prekážkami. Szokol sa chytil príležitosti, vo svojom rozbehu viedol ešte pred cieľom o poldruha metra, ale na predposlednej prekážke sa nešťastne potkol, padol a toto zakolísanie ho stálo nielen víťazstvo v rozbehu, ale aj postup do finále, lebo z dosiaľ nevysvetlených príčin štartovali vo finále iba víťazi dvoch rozbehov – neskorší víťaz Američan Thomas Curtis (jeho finálový čas bol 17,6 sek.) a Angličan Grantley Goulding.“

Na tomto mieste dodajme, že účinkovanie Alojza Sokola v Aténach prevýšilo všetky očakávania, pričom po návrate z Atén dokázal získané skúsenosti dokonale zužitkovať: prevzal nízky štart, ktorý po prvý raz videl u Američanov, a svoju atletickú všestrannosť rozvíjal aj v ďalších disciplínach – v hode diskom, kladivom a oštepom.

Vynikajúcu formu v šprinte na 100 m potvrdil tri mesiace po OH v Aténach na medzinárodných majstrovstvách Čiech za účasti atlétov z Berlína, Prahy a Budapešti. Sokol vyhral beh na 100 yardov vynikajúcim časom 10,2 sekundy, trojskok výkonom 12,42 m, podieľal sa aj na triumfe štafety Budapešti na 4×100 yardov časom 48,8 sekundy.

RENESANČNÝ ČLOVEK S CNOSŤAMI

Zanedlho po aténskych Hrách 1. olympiády Sokol skončil s aktívnou činnosťou na vrchole svojej výkonnosti (zo súčasného pohľadu je to viac ako nepredstaviteľné…), atletiku však celkom neopustil – v roku 1897 významne prispel k založeniu Uhorského atletického zväzu.

K návratu do Bernecebaráti (dedina vznikla spojením pôvodných dvoch obcí Bernece a Baráti, dnes je z hraníc s Maďarskom dosiahnuteľná cez prechod smerom zo Šiah) ho motivovala výzva mladoženáča – Alojz sa priženil do zámožnej rodiny (zobral si vplyvnú rakúsku grófku) grófa Berchtolda, ktorý vlastnil kaštieľ a majetky v Bernecebaráti. Napriek svojmu výraznému spoločenskému postaveniu sa neoddal iba „voľkaniu si“, ale pracoval ako hlavný župný archivár na župnom úrade v Šahách.

Rozličné propagačné materiály, drevená olympijská prekážka a disk, ktoré si spolu s ďalšími predmetmi doniesol Alojz Sokol z Atén v roku 1896, dostali miesto v jeho súkromnom športovom múzeu a neskôr ich ochotne dal k dispozícii športovým historikom.

Aj po vzniku Československej republiky zostal Alojz Sokol v Maďarsku, v Bernecebaráti sa venoval poľnohospodárstvu na svojom nemalom statku. V tejto maďarskej obci Sokol 9. septembra 1932 aj zomrel, na miestnom cintoríne dnes poľahky nájdete jeho hrob, na začiatku dediny pomník a na kaštieli, v ktorom býval, pamätnú tabuľu. Alojz Sokol má pamätnú tabuľu na jeho počesť aj v rodnom Hronci, kde sa atletickí nadšenci rozhodli usporadúvať polmaratón s názvom Sokolov Hronec.

POKLONA DISKÁRA JANDU-SUKA

Český diskár František Janda-Suk, súčasník Alojza Sokola, držiteľ olympijského striebra z roku 1900 v Paríži, sa vo svojich spomienkach, tak ako ich interpretuje publicista Anton Zerer (Atény 2004, Hry XXVIII. olympiády, TIMY, spol. s. r. o., Bratislava2004, str. 55) vyjadril o prvom olympionikovi so slovenskými koreňmi nasledovne:

„Mnohí, premnohí slovenskí atléti pochádzajúci zo Slovenska, štartovali v dôsledku tamojších národnostných pomerov pod maďarskou či uhorskou vlajkou. Spomínam si na niektorých z nich, s ktorými som sa zhováral dokonca po česko-slovensky! Jedným z najpríjemnejších bol olympionik Sokol, s ktorým som sa stretával najčastejšie. Pochádzal z odniekiaľ z blízkosti Banskej Bystrice a hovoril krásnou ľubozvučnou slovenčinou.“

POCTA SOKOLOVI NA POŠTOVEJ ZNÁMKE

Významnému uznaniu sa Alojzovi Sokolovi dostalo v roku storočnice pamätných Hier 1. olympiády v Aténach. Akademický maliar Dušan Nágel, výtvarník – grafik, knižný ilustrátor a autor známkovej grafiky, uviedol 15. februára 1996 poštovú známku s námetom Alojza Sokola s názvom 100 rokov olympijských hier – Alojz Sokol v nominálnej hodnote 9 Sk (čierna/žltozelená, zelená, ružová//č. e. 86). Ako námet si výtvarník zvolil dobovo vhodnú a zhodnú figurálnu kompozíciu bežca.

VO FOTOGALÉRII:

Alojz Sokol na OH v Aténach 1896 a všestranný atlét.

Uhorská výprava na OH 1896 v Aténach. Alojz Sokol v zadnom rade druhý sprava.

Kaštieľ rodiny Sokolovcov v Bernecebaráti (súčasné Maďarsko), prihraničná obec neďaleko slovenských Šiah – kedysi a zrekonštruovaný dnes.

Miesto posledného odpočinku Alojza Sokola v Bernecebaráti.

Alojz Sokol, historicky prvý olympionik zo Slovenska, na slovenskej poštovej známke.

V piatok 4. októbra 2019 na budove rímsko-katolíckej fary v Šahách, v ktorej bola kedysi škola, slávnostne odhalili pamätnú tabuľu Alojza Sokola (na Hrách I. olympiády v Aténach 1896 súťažil vo výprave Uhorska pod menom v maďarskej verzii Alajos Szokolyi). Rodák z Hronca pri Brezne v Šahách dlhší čas pôsobil ako hlavný archivár Hontianskej župy a dnes tam jeho meno nesie miestny olympijský klub.