Pred 75 rokmi sa naplno rozbehla kampaň Mať volá. Akcia mala prinavrátiť do vlasti státisíce zahraničných Slovákov, ale zlákať sa podarilo podstatne menej ľudí. Navyše mnohí po príchode na Slovensko mali pocit, že sa dostali k macoche. Asi najviac to platilo o krajanoch z Rumunska. O udalosti a jej dôsledkoch napísal vo víkendovej prílohe denníka  PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Na začiatku bola výzva prezidenta ČSR. Už dva mesiace po skončení druhej svetovej vojny v Európe prijal Edvard Beneš delegácie zahraničných Slovákov z Maďarska, Juhoslávie a Rumunska. „Žiadam vás všetkých, aby ste doma vo vašom prostredí húževnato pôsobili na vašich krajanov, nech sa čím skôr vo väčšom počte vrátia do vlasti. Hovorím vám otvorene, my vás chceme mať doma, my vás voláme domov, a to všetkých,“ vyhlásil 12. júla 1945.

Beneš už v londýnskom exile sníval o povojnovom Československu ako o výlučne slovanskom štáte bez etnických Nemcov a Maďarov. Pripisoval im totiž kolektívnu vinu za rozbitie predmníchovskej ČSR. Preto opakovane žiadal víťazné mocnosti, aby súhlasili s odsunom oboch menšín. S touto myšlienkou sa stotožnila aj slovenská politická reprezentácia.

Kým s požiadavkou týkajúcou sa Nemcov Beneš u veľmocí pochodil, odsun Maďarov mu neprešiel najmä na britskej strane. Na všeobecné prekvapenie politikov v Prahe i Bratislave sa táto otázka nedostala ani na program rokovania Veľkej trojky (lídri USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu) koncom júla 1945 v Postupime.

Horúčkovito sa hľadalo náhradné riešenie. Medzitým však rozhlas vysielal Benešovu výzvu adresovanú zahraničným Slovákom, kdekoľvek by sa nachádzali. Neostalo len pri výzve. Ešte v júli 1945 prezident podpísal dekrét o tzv. vnútornom osídlení. Išlo o pridelenie pozemkov v pohraničných okresoch ČSR Slovákom a Čechom vracajúcim sa zo zahraničia.

Na základe dekrétu vznikol Osídľovací úrad. Oveľa dlhšie trvala príprava a uzavretie zmlúv o tzv. reemigrácii so štátmi, kde žili krajanské komunity. Niektoré zmluvy sa ani nepodpísali, uzavrieť sa podarilo iba protokoly s otvoreným majetkovými aj ďalšími otázkami.

Ale mnohým krajanom, najmä tým nemajetným, išlo o majetky „až na prvom mieste“. Predovšetkým o tie, ktoré v českom a slovenskom pohraničí zanechali Nemci a Maďari. Veď pôvodne sa naozaj počítalo s tým, že na Slovensku ostanú voľné domy (byty) a pozemky nielen po 150-tisíc vysídlených Nemcoch, ale aj takmer po 200-tisíc Maďaroch.

Lenže slovenských Maďarov neodsunuli a náhradné riešenie (ich výmena za maďarských Slovákov) sa plánovalo najskôr na rok 1946. V rumunskom Rudohorí, v tamojších slovenských osadách, však o tom nevedeli! Tam vedeli iba o Benešovej výzve.

Skrátka, rumunskí Slováci nečakali, kým sa diplomati a vlády dvoch štátov dohodnú. Začali repatriovať – migrovať do Československa živelne, takpovediac načierno už začiatkom druhej polovice roku 1945. Vznikal tým veľký problém.

Prichádzali bosí a otrhaní

Načierno začali rumunskí Slováci prúdiť na konci leta 1945, len čo sa obnovila železničná doprava. V nákladných vozňoch cestovali do Bratislavy najmä krajania zo žúp Bihor a Salaj. Boli to chudobné a málo úrodné, vysoko položené oblasti. Koľko ich takto pricestovalo na Slovensko do konca roku 1945 a v priebehu nasledujúceho roku, možno len odhadovať. Česká historička Helena Nosková hovorí o tisíckach.

Prichádzali bosí, otrhaní, vyhladovaní s podvyživenými deťmi, nezriedka špinaví a zavšivavení. U Bratislavčanov vyvolávali už zovňajškom averziu a očividne boli na ťarchu aj úradom. Rýchlo sa zabudlo na to, že iba pred niekoľkými mesiacmi rumunská armáda sa po boku Červenej armády podieľala na oslobodení takmer tretiny Slovenska. Medzi repatriantmi boli určite aj takí, čo sa na bojoch zúčastnili. Ale nečakané sťahovanie do krajiny predkov zdôvodňovali najmä Benešovým rozhlasovým prejavom.

Ako však uvádza Juraj Porubský, ktorý sa špecializuje na dejiny slovenskej komunity v západnom Rumunsku, významnú úlohu zohrala tamojšia inteligencia, ktorá pochádzala spravidla z Československa. Podnecovala ľudí, aby sa čím skôr vysťahovali do starej vlasti. „Podľahli hlavne propagácii, ktorú robili miestni učitelia,“ upozorňuje Porubský. Prispela k tomu ťažká povojnová situácia, zvýšenie daní a povinných dávok obilia z hektára.

V denníku Pravda z konca júna 1945 je noticka o návšteve dvoch rumunských Slovákov: roľníka Sojku a učiteľa Dovala z mesta Oradea v Bihorskej župe: „Informovali sa o možnostiach presídlenia na Slovensko a tlmočili tunajším úradom túžbu Slovákov z ich kraja prísť do vlasti.“ Na otázku, o koľkých krajanov ide, Doval odpovedal, že len v okolí mesta Oradea žije približne 30-tisíc až 40-tisíc Slovákov. Bol to zveličený údaj. Odborné odhady hovorili približne o päťdesiatich tisícoch, ale v celom Rumunsku. Okrem Transylvánie (Sedmohradska) ďalší žili v župe Arad so strediskom v Nadlaku pri hraniciach s Maďarskom a v časti Bukoviny pripojenej po vojne opäť k Rumunsku.

V Čechách ich potrebovali viac

Kde sa tak veľa Slovákov v Rumunsku vzalo? Ešte za Márie Terézie a potom za jej syna Jozefa II. začali ľudia z najchudobnejších žúp Horného Uhorska, čiže dnešného Slovenska (z Gemerskej, Zemplínskej, zo Šarišskej a z Oravskej župy) osídľovať vyľudnené oblasti sedmohradského Rudohoria. Vtedy nešlo o emigráciu, veď tak Uhorsko, ako aj Sedmohradsko (dnes Rumunsko) boli súčasťou jednej, habsburskej ríše.

V Hornej zemi, ako ju volali, panovala neúroda, a tak odchádzali na Dolnú zem, na panstvá grófov Zichyho, Bánffyho, do južných regiónov dnešného Maďarska, aj do oblastí bývalej Juhoslávie (Vojvodina) a Rumunska (Sedmohradska).

Žiaľ, v sedmohradskom Rudohorí naši predkovia vrchári nezbohatli. Z etnografických prieskumov, ktoré sa uskutočnili o 150 rokov neskôr, už po vzniku Československej republiky, vyplýva, že tamojší Slováci boli zväčšia nemajetní domkári. Živili sa najmä ako poľnohospodárski a lesní robotníci, iba nepatrná ich časť pracovala v baníctve a sklárstve. Jediné, čím oplývali, bola neobyčajná plodnosť. Priemerná rodina mala desať detí! Ale zároveň s pribúdaním hladných krkov klesala jej životná úroveň.

Mnohí žili v ťažkej biede, napriek tomu si udržali svoju kultúru a jazyk. A keď sa po druhej svetovej vojne rozhodli prijať výzvu Mať volá, nemali vlastne veľmi čo stratiť, ak ide čisto o materiálne veci.

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/602685-ako-prijala-slovenska-mat-vlast-svoje-deti-z-rumunska/

Vlny povojnovej migrácie

  • V roku 1947 sa do ČSR vrátilo okolo 36-tisíc volynských Čechov. Do Volynskej gubernie prišli na pozvanie ruského cára po roku 1868 z južných Či­ech.
  • V rokoch 1945 – 1948 sa presídlilo do ČSR približne 21 tisíc rumunských Slovákov. Ich predkovia sa v Sedmohradsku usadili koncom 18. a začiatkom 19. storočia.
  • Na jeseň 1945 odsunuli zo Slovenska do bývalých Sudet 12-tisíc tunajších Maďarov. Od roku 1946 sa sťahovalo do českého pohraničia v rámci tzv. pracovného náboru ďalších 40-tisíc slovenských Maďarov, z ktorých sa však väčšina vrátila do roku 1949 na Slovensko.
  • V rokoch 1948 – 1949 prijalo Československo aj 15-tisíc Grékov a Macedóncov na úteku z občianskej vojny. Najviac ich prišlo do Brna, do oblasti Ostravy a do Sliezska.
  • V rokoch 1945 – 1948 prišlo zo Slovenska do Česka niekoľko tisíc Rómov, ktorí väčšinou kočovali v blízkosti veľkých miest. Rómsky holokaust prežilo iba 580 osôb z pôvodného rómskeho obyvateľstva Čiech a Moravy.