Pre jedných zostáva hrdinom, pre iných rojkom, ktorý v rozhodujúcej chvíli sklamal. Osobnosť Alexandra Dubčeka vyvoláva spory aj 29 rokov po jeho smrti. Akým bol človekom a politikom? Dajú sa jeho chyby ospravedlniť? Podľa Stanislava Sikoru z Historického ústavu SAV treba pri posudzovaní Dubčeka pamätať na dobu, v akej žil. Bojoval za to, čomu veril, a mohol robiť len to, čo mu okolnosti dovolili. V denníku PRAVDA sa so S. Sikorom zhováral publicista RADOVAN KRČMÁRIK.

V jednom rozhovore ste povedali, že sa história potrebuje zbaviť mýtov. Aké mýty sa šíria o Alexandrovi Dubčekovi?

Všetko vyplýva z toho, že postava Alexandra Dubčeka je aj predmetom politického boja. Jedni ho velebia, iní démonizujú. Mýty sa vytvárajú najmä o jeho niektorých nie veľmi vydarených politických krokoch, ako je predvídanie okupácie, podpísanie moskovského protokolu alebo takzvaného obuškového zákona. Historik však musí ísť do hĺbky, pochopiť tú dobu, čo politik nemusí. A keď to človek spraví, tak zistí, že za tých okolností sa len ťažko dalo urobiť niečo iné, ako urobil Dubček.

Jednou zo sporných vecí, ktorú Dubčekovi vyčítajú, je jeho postoj začiatkom 50. rokov. V čase, keď sa v Československu konali vykonštruované procesy, zatýkali a popravovali nevinných ľudí, on začínal s politickou kariérou ako okresný a krajský tajomník KSČ. Hoci videl, čo sa deje, mlčal. Čím si to vysvetľujete?

Každý politik raz musí začať s kariérou a nemôže si povedať: „Toto obdobie sa mi nepáči, prejdem na iné.“ V roku 1949 mal Dubček 28 rokov a ako nádejného politika ho povolali do okresného výboru strany v Trenčíne, kde bol najprv tajomníkom, potom vedúcim tajomníkom. Krátko pôsobil aj v aparáte ÚV KSS a v roku 1953 ho vymenovali za tajomníka, neskôr vedúceho tajomníka krajského výboru strany v Banskej Bystrici. V tej situácii nemal možnosť iniciovať procesy ani im zabrániť. To všetko vtedy robilo Ministerstvo národnej bezpečnosti, povestná ŠtB. Dubček ako okresný tajomník nemal možnosť niečo ovplyvňovať. Na druhej strane však nie je pravda, čo píše v pamätiach, že sa k nemu informácie o takých veciach nedostali.

Prečo?

Ako okresný tajomník bol členom takzvanej okresnej trojky. Boli to akési triumviráty zložené z vedúceho tajomníka OV KSS, okresného veliteľa ŠtB a okresného predstaviteľa Verejnej bezpečnosti. Tí ľudia museli vedieť, čo sa deje. Dubček to už navyše poznal zo Sovietskeho zväzu, kde strávil trinásť rokov a zažil stalinské procesy. Aj v pamätiach písal, že sa tu diali veci, ktoré v ZSSR videl ako dieťa. Keby bol však vyskočil a vykríkol „Protestujem!“, bolo by to znamenalo chorobný nedostatok pudu sebazáchovy. To jednoducho nebolo možné.

Dubčekovi kritici však tvrdia, že ako funkcionár strany za stalinskej éry bol súčasťou toho neľudského systému a politickej mašinérie, a za to nesie morálnu zodpovednosť. Iní ho bránia tým, že ak chcel stranu zreformovať a „očistiť“, musel si počkať na lepšie časy.

Samozrejme. Už sovietsky maršal Žukov povedal, že nepotrebuje vojaka, ktorý vyskočí zo zákopu, roztrhne si rubašku a zvolá: „Strieľaj, nepriateľ!“ To nie. Keď už má zomrieť, nech najprv spod lopúcha odstrelí dvadsať Nemcov. Keby bol Dubček spravil to, čo by od neho tí kritici chceli, tak by dnes nikto nevedel, že nejaký Dubček existoval. Musel to skrátka prežiť – a dostať impulz.

A tým bolo čo?

V roku 1955 ho poslali študovať do Moskvy na Vysokú politickú školu pri ÚV KSSZ. O rok neskôr sa konal XX. zjazd Komunistickej strany ZSSR, kde Nikita Chruščov v tajnom prejave odhalil Stalinove zločiny. Dubček to všetko vnímal. A keďže mal výhodu, že dokonale ovládal ruštinu a poznal mentalitu ruského človeka, na vysokej škole ho brali inak ako ostatných študentov z Československa. Brali ho ako svojho, pozývali ho na podujatia, kam prichádzali ľudia z gulagov. Dubček si ich vypočul a aj vďaka tomu uňho počas štúdia nastal zásadný zlom v nazeraní na stalinský model socializmu. Keď sa potom na jeseň 1962 stal členom takzvanej Kolderovej rehabilitačnej komisie a zistil, čo všetko sa u nás dialo, definitívne sa z neho stal reformný komunista odhodlaný veci zmeniť.

Ďalší mýtus o Dubčekovi hovorí, že ho do funkcií vymenovali len preto, lebo ho v strane považovali za bezvýznamného „aparátčika“. Čo vy na to?

To sú nezmysly. Väčšina tých výhrad vznikla začiatkom 90. rokov, keď sa rozpadla stará mocenská štruktúra a novej ešte nebolo. Nastal boj o charakter ponovembrovej Československej republiky. Iste, vraví sa, že Dubčeka do funkcie krajského tajomníka pretlačil Ľudovít Benada, významný komunistický politik, ktorý bol priateľom jeho otca. Ale veď aj dnešným politikom do funkcie často niekto pomohol. Tak to bolo aj s Dubčekom. Bol to však bystrý človek, a hlavne mal jednu dobrú vlastnosť – vedel sa obklopiť múdrymi ľuďmi a dokázal ich počúvať. Ivan Laluha o Dubčekovi napísal, že si ako krajský tajomník len tak na lúke zahral s chlapcami futbal. To bolo v tom čase niečo neuveriteľné, pretože dovtedy v tých funkciách na okresoch a krajoch bývali „malí Stalinovia“. Dubček pritom mal i výsledky, lebo pracoval s ľuďmi, ktorí mu poradili. A mal aj odvahu.

Na titulnej fotografii:

Alexander Dubček s Leonidom Brežnevom, ktorý prišiel zatlačiť, aby Československo ustúpilo od obrodného procesu, 2. augusta 1968 v Bratislave.

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE NA PORTÁLI PRAVDA.SK

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/608468-historik-o-dubcekovi-nebol-naivny-ani-neschopny/