Spolok Slovákov z Bulharska vo štvrtok 25. novembra 2021, pod záštitou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Sofii, odhalil pamätnú tabuľu Slovákom, ktorí v rokoch 1884 až 1950 žili v Bulharsku v dedinách Gorna Mitropolija, Podem, Brašljanica a Vojvodovo. Pamätná tabuľa je umiestnená na budove bývalej slovenskej školy, kde teraz sídli bulharská škôlka. A práve pred 95 rokmi, 6. júna 1926, presne na tom istom mieste položili Slováci základný kameň slovenskej školy za prítomnosti učiteliek Albíny Novákovej a Ľudviky Švandovej a o dva roky si pripomenieme 100. výročie príchodu prvej učiteľky Márie Matějovskej do Gornej Mitropolije.  Aby sme poukázali na významnosť tejto slávnostnej chvíle, je potrebné si pripomenúť, ako sa Slováci do Bulharska dostali a v čom spočíva jedinečnosť ich života.

Príčiny osídľovania Dolnej zeme Slovákmi

Osídľovanie Bulharska slovenskými kolonistami spadá do rokov 1884 – 1910. Podnietilo ho utvorenie samostatného bulharského štátu po oslobodení spod nadvlády Osmanskej ríše v roku 1878 a vydanie zákona o zaľudňovaní riedko obývaných oblastí Bulharska z roku 1880. Tento zákon mal umožniť predovšetkým Bulharom vrátiť sa do svojej domoviny, ktorí sa v čase tureckej nadvlády vysťahovali do okolitých krajín. Avšak spolu s nimi prichádzali do severných častí Bulharska aj príslušníci viacerých ďalších národov či etnických skupín, najmä Srbi, Rumuni, Nemci, Rusi, Maďari a ďalší.

V roku 1884 sa prisťahovala do Bulharska aj prvá skupinka Slovákov prichádzajúcich z rôznych častí Dolnej zeme, najviac z Padiny, Kovačice a Nadlaku, z dôvodov nedostatku ornej pôdy.Aj do týchto oblastí však prichádzali, v rokoch 1802-1806, nielen zo Slovenska – Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej stolice, ale aj z iných slovenských osád na Dolnej zemi – Peštianskej, Vesprémskej a Békešsko-Čanádskej. Príčinou, prečo Slováci na konci 17. storočia opúšťali „Horniaky“ boli náboženské, sociálne a politické.

Je teda zrejmé, že Slováci, ktorí v Bulharsku osídľovali Mrtvicu, neskôr premenovanú na Podem, Brašljanicu, Gornú Mitropoliju, Vojvodovo, Dolné Ezerovo, Lomsko, Orechovo, prežili v odlúčení od svojho materského národa na Dolnej zemi viac ako 200 rokov. Príbeh Slovákov v Dolnom Ezerove, Lomsku a Orechove je však odlišný. Slováci sa v týchto oblastiach celkom asimilovali.

Panónska nížina vs. Balkánsky polostrov

Napriek tomu, že sídla Slovákov v okolí bulharského mesta Pleven geograficky nezapadajú do priestoru Panónskej nížiny tzv. Dolnej zeme, ale do priestoru Balkánskeho polostrova, Slováci z Bulharska sú zaraďovaní medzi Dolnozemských Slovákov z historických a kultúrno-genetických dôvodov, keďže boli súčasťou masívneho migračného prúdu z 18. a 19. storočia, ktorého dôsledkom je zložitý enklávno-diasporický útvar nazvaný Dolnozemskí Slováci.

Ťažké začiatky, ale aj ústretovosť

Príchodom slovenských kolonistov do Bulharska sa v osadách v okolí mesta Pleven stretli a začali spolunažívať príslušníci dvoch značne rozdielnych etnických, jazykových, náboženských a kultúrno-civilizačných spoločenstiev.

Bulhari, prislúchajúci k južnoslovanskej jazykovej a kultúrnej vetve s orientálnymi kultúrnymi tradíciami a pravoslávnym vierovyznaním a Slováci, prislúchajúci k západoslovanskej jazykovej a kultúrnej vetve so západoeurópskymi tradíciami a evanjelicko-luteránskym vierovyznaním. Je teda prirodzené, že sa našiel aj odpor starousadlého bulharského obyvateľstva voči slovenským kolonistom.

Nie všetci Bulhari ale tento odpor pociťovali. Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí mali pre prichádzajúcich kolonistov porozumenie a prejavili voči nim ústretovosť. Bulharsko sa stalo pre Slovákov novou domovinou a oni jeho plnoprávnymi občanmi. Starousadlí domáci bulharskí obyvatelia v GornejMitropoliji, Podeme a Brašljanici sa stali nielen ich spoluobčanmi, ale aj ich blízkymi susedovcami a mnohí aj ich dobrými priateľmi.

Myšlienka zrodu pamätnej tabule

Je pozoruhodné, ako si Slováci v Bulharsku dokázali zachovať svoj materinský jazyk, identitu, vieru a kultúru. Pamätná tabuľa je venovaná ich vytrvalosti, odvahe a sile, ktorú preukázali a odkazom na zaujímavú časť našej histórie, ktorá si zaslúži pozornosť. Preto som veľmi rada, že sme mohli, aj vďaka veľvyslancovi Slovenskej republiky Manuelovi Korčekovi, konzulke Ivane Marksfeldovej, starostke Gornej Mitropolije AtanaskeVasileve  a primátorke Dolnej Mitropolije Poli Conovskej, slávnostne odhaliť pamätnú tabuľu Slovákom práve na 95. výročie položenia jej základného kameňa. Ako vo svojom príhovore spomenul aj pán veľvyslanec – Je príznačné, že tabuľa je umiestnená na budove bývalej slovenskej školy.Aj keď slovenská kolónia v Bulharsku patrila medzi najmenšie takéto vo svete, na začiatku 30tych rokov neexistovalo v žiadnej inej krajine toľko slovenských škôl ako v Bulharsku.Bulharský štát umožnil tak tejto komunite udržiavať si svoju identitu, jazyk a kultúru.

V školskej kronike Gornej Mitropolije, ktorú v roku 1923 začala písať prvá učiteľka prichádzajúca do Bulharska, je dopodrobna opísaný nielen význam výučby detí a mládeže v slovenskom jazyku, ale aj význam školskej budovy, ktorá slúžila aj ako kultúrno-spoločenské zariadenie Slovákov, v ktorom sa hrali divadelné predstavenia, usporadúvali sa tu príležitostné kultúrne a spoločenské zhromaždenia, prednášky, výstavy aj tanečné zábavy. Školská telocvičňa bola zároveň aj klubovňou pre aktivity športového oddielu Sokol. Pre takéto mnohostranné zameranie budovy bol jej priznaný štatút Pobočky Československého národného domu T. G. Masaryka s centrálou v Sofii.

Pamätná tabula má hodnotu nielen z historického hľadiska, ale aj oboznamujúcu. Zmienka o tom, že tu kedysi žili Slováci, je dôležitou pre ďalšie generácie, či etnologické štúdie migračných prúdov Slovákov na Dolnej zemi. Aj po 95 rokoch od položenia základného kameňa slovenskej školy a 70-tich rokoch od hromadnej reemigrácie späť do materskej krajiny zachovávame kultúru, tradície a vážime si to, čo pre nás naši praotcovia vtedy urobili. Verím, že aj naše deti a detí našich detí sa budú s hrdosťou hlásiť k svojim koreňom a čerpať silu z činov svojich predkov, ktorá nikdy nezoslabne napriek generačnej vzdialenosti.

Ing. KATARÍNA KOŇARIKOVÁ, PhD.

Predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska a členka Spolku slovenských spisovateľov

 

Literárne zdroje:

Botík, J.: Slováci v Bulharsku vo svetle vysťahovaleckých osudov a podôb ich skupinovej svojbytnosti. Kultúrno-spoločenské aktivity Slovákov žijúcich v Bulharsku a na Slovensku. Bratislava 2016, s. 9-20.

Michalko, J.: Naši v Bulharsku. Päťdesiat rokov ich života, práce, piesne a zvykov. Myjava 1936, s. 358-386.

Na titulnej fotografii:

Zo slávnostného odhaľovania pamätnej tabule, zľava Michal Jančík, Atanaska Vasileva, Ivana Marksfeldová, Štefan Červenák, Manuel Korček, Poli Conovska, Asen Gyorov.

Na snímkach vo fotogalérii:

Obr. 1 – Kolonizačné prúdy dolnozemských Slovákov.

Obr. 2 – Slávnosť položenia základného kameňa v roku 1926, Zdroj: Školská kronika Gornej Mitropolije.

Obr. 3 – Zápis zo školskej kroniky z roku 1926 učiteľky Albíny Novákovej.

Obr. 4 – Školská budova v Gornej Mitropoliji.

Obr. 5 – Dvojjazyčná pamätná tabuľa.

Obr. 6 – Vystúpenie bulharských detí počas slávnostnej ceremónie.