EXTRAKT Imricha Fuhla

S udržiavaním si tej našej slovenskosti to vôbec nie je jednoduché a ľahké, našťastie, mnohí z nás predsa nenechajú úplne uniknúť slovenské slová, slová našich predkov, ktorí ako Slováci „tu žili“ a „túžili“ – tu, „kde tečú biele kamene a voda sa sype“, kde nás láskajú bujné koruny a kde nám „Pilíš, les praveký, šepká do duší“… píše Imrich Fuhl v poznámke Ohrozená národnosť v slovensko-maďarskej elektronickej knižke Extrakt s výťažkami drobnej publicistiky s fotografiami autora.

V inej svojej úvahe Imrich Fuhl zasa píše: „Nie sme šachové figúrky, ani bábiky-figuríny vo výkladnej skrini. Zrejme všetci Slováci v Maďarsku si uvedomujeme, i keď neraz ťažko znášame: zhoršovanie maďarsko-slovenských vzťahov má na nás vždy veľmi negatívny dopad, no a akosi nezastaviteľne sa prehlbujúca hospodárska kríza nám nežičí ani z národnostného hľadiska. Napriek tomu, že sme maximálne lojálnymi občanmi nášho spoločného štátu, krajiny, na dnešnom území ktorej žijeme a ktorú zveľaďujeme najmenej tri stáročia (pokojne však môžeme hovoriť skôr o celom tisícročí), v prípade hľadania vinníkov zo strany extrémistov sa skôr či neskôr, ale o to istejšie stávame terčom útokov. A to by sme sa podľa všetkého mali tešiť, že zatiaľ ide „iba“ o verbálne, čiže slovné, ústne útoky.“

Týmito slovami a myšlienkami Imricha Fuhla uvádza na portáli KULPIN.NET Katarína Pucovská jedinečný výber z publicistickej tvorby čerstvého, najmä však duchom a aktivitami sviežeho šesťdesiatnika (jubileum oslávil I. Fuhl 25. novembra 2021), ktorý patrí desaťročia k vedúcim osobnostiam našich Slovákov v Maďarsku.

„Dnes si už asi v dostatočnej miere uvedomujeme, že podmienky na rozvíjanie našej svojskej slovenskej kultúry v Maďarsku, na prehlbovanie nášho národnostného života a sebavedomia počas uplynulých takmer 300 rokov zďaleka neboli – jemne povedané – vždy najlepšie, ba… Mohli by sme dokonca vyratúvať aj historické krivdy, spáchané na Slovákoch v Maďarsku, na našich predkoch. Je však asi oveľa dôležitejšie zdôrazniť to, že napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam sme pretrvali a zostali sami sebou. Nestratili sme si (aspoň nie celkom) ani svoju vieru, ani jazyk a kultúru, ktorú sme zdedili po svojich predkoch a ktorú sme povinní zachovať pre našich potomkov. Je to nemalá úloha v tomto neustále sa meniacom, neistom, zrýchlenom a protirečivom svete…,“ píše Imrich Fuhl.

„Táto celkom netradičná knižka novinára, básnika a fotografa Imricha Fuhla predstavuje výťažok, zhustenú esenciu niečoho podstatného. Fuhlove úvahy a iné reflexie charakterizuje svojský nádych, esejistický štýl a výstižnosť, jeho fotografie, vcelku zrodené v optimistickom duchu, sú však celkom iné než jeho literárne a publicistické práce,“ napísala namiesto úvodu Eva Fábiánová, šéfredaktorka týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny.

Na ukážku z básnickej tvorby Imricha Fuhla vyberáme jeho verše z mladosti:

Pozrime sa do zrkadla času…
Iba jedným smerom plynie ukrutný čas…
Deň nie je nemý
začarovaný
čas stále beží
aj keď ty stojíš
na tejto zemi
všetko sa mení…