Rozhovor s poetkou Martou Hlušíkovou o jej slovensko-anglickej básnickej zbierke Predtým a potom (Czech and Slovak Heritage Association, Baltimore, USA, 2023) od editora a videografa Alexandra Parmleyho.

 

Marta Hlušíková, slovenská spisovateľka pre deti, prozaička a poetka, dlhoročná spolupracovníčka Natálie Karlinskej, Margaret Supikovej a Lois Hyblovej, slovakistiek v Baltimore (Vladimír Ferko v kultúrnom a literárnom kontexte a iné)

Marta Hlušíková je autorkou desiatok kníh pre deti, poviedkových kníh a troch zbierok poézie, získala viac ako tucet literárnych ocenení. Jej tvorba bola uvedená v mnohých zborníkoch, zahraničných i domácich, jej texty boli preložené do viacerých jazykov. Keď sa však pýtam na jej cestu k poézii, ponúka len skromný pohľad na vec: „Poézia si ma ako autorku našla sama. Do môjho života vstúpila nenápadne.“

 

V čase, keď Marta v roku 2003 vydala svoju prvú básnickú zbierku Kamene, mala už za sebou dlhú časopiseckú cestu spisovateľky pre deti. „Poézia sa stala súčasťou mojej profesie,“ hovorí. „Celý život som sa snažila o to, aby si mladí ľudia z poézie zobrali to krásne a múdre, čo v nej existuje.“

Naše oči boli
dovnútra
obrátené meče
Toľko sme si povedali
a pritom sme
premlčali
celý večer

(Dialóg)

V zrelom veku autorky témy jej verša odzrkadľujú perspektívu, ktorá je zároveň osobná aj univerzálna: zmena, plynutie času, strata, identita. „Týmto témam sa nedá vyhnúť,“ píše. „Čas mi vzal manžela a ja som sa musela znova nájsť. Nová identita… som to stále ja?“

Rodina hrá v Martinej tvorbe dôležitú úlohu. Keď sa jej pýtam na osobný význam básne Naši starkí, odpovedá: „Je to mikropohľad na svet mojich svokrovcov. Boli to milí ľudia, ktorí sa navzájom rešpektovali.“ Spomína: „Svokra raz našla na stole moje básne, ktoré práve vznikali. Videla som, že plače. Vtedy som si uvedomila, že ju moje slová zasiahli. Mali sme vtedy k sebe veľmi blízko.“

Na druhom brehu života
stoja naši starkí
Akoby to nevedeli
On sa smeje
a ona mu
odfukuje
smietku na golieri

(Naši starkí)

Martina poézia je stručná a sugestívna v obraznosti a štýle. Jej elegancia do istej miery spočíva v schopnosti vyjadriť na malom priestore veľa. Pýtam sa poetky na výber formy a jej vplyv na výsledný verš. „Nevyberám si formu básne,“ odpovedá, „vychádza z myšlienky, o ktorú sa chcem podeliť. Ani neviem, či zlepšuje moju poéziu alebo nie. Deje sa to automaticky.“

Vo veršoch cítiť ruku opierajúcu sa o srdce, jednotu obsahu a formy. Pýtam sa na úlohu, ktorú v jej poézii zohráva slovenčina. „Slovenčina je môj materinský jazyk,“ píše, „a hodí sa na vyjadrenie všetkých možných situácií. Má veľa synoným, veľa lexikálnych prostriedkov. V básni si väčšinou vyberám slovo, ktoré mi diktuje moja hlava a srdce.“

V zákulisí vzniku Martinej poézie v angličtine pracuje ďalšia talentovaná žena, Margaret Supiková. Supiková, skúsená prekladateľka a dlhoročná Martina spolupracovníčka, sa snaží identifikovať a zachovať význam poetkiných slov, čo nie je vždy jednoduchá úloha vzhľadom na kultúrne a jazykové bariéry, ktoré medzi slovenčinou a angličtinou existujú.

„Niekedy sa pri preklade objavia ťažkosti,“ poznamenáva Marta. „Napríklad v básni Návraty je naznačená túžba rodičov vrátiť sa do krajiny dobra – teda do detstva. Snažila som sa to vyjadriť na príklade typickej detskej hry, ktorú poznajú najmä starší ľudia: deti vyhĺbia jamku do zeme a prstom do nej triafajú guľôčky. Život často berie možnosť návratu. Vyjadrila som to poeticky …len ktosi jamku zobral…  Niekedy sa chceme vrátiť do detstva, ale nemôžeme.“ Autorka básne poznamenáva, že problém pri preklade spočíva v tom, že Američania túto hru nepoznajú. „Tajne dúfam, že potomkovia Slovákov a Čechov žijúcich v USA sa na túto hru opýtajú svojich starých rodičov.“

Marta pri reflexii svojich doterajších úspechov v poézii ponúka charakteristicky skromný pohľad. „Som šťastná, keď napíšem báseň a cítim, že sa mi podarilo dať nápadu ten správny šat. Toto sú moje najšťastnejšie chvíle počas procesu tvorby. Pre mňa je neoceniteľným momentom, keď sa poeticky vyjadrím a dám zo seba všetko, čo chcem čitateľovi povedať, hoci len na malej ploche.“

 

Alexander Parmley, editor a videograf

(preklad Natália Karlinská)