Niekoľko slov úvodom

V roku 1946 bola podpísaná Dohoda o výmene obyvateľov medzi ČSR a MĽR. Spoluiniciátormi tejto dohody boli niektorí národne cítiaci tzv. Dolnozemskí Slováci, ktorí už mali svoje skúsenosti so zachádzaním Maďarov a hlavne maďarských úradov so slovenskou menšinou na území dnešného Maďarska a niektoré vplyvné osoby a osobnosti, ktoré v tom čase spolurozhodovali o postavení a ďalšom smerovaní štátu po 2. svetovej vojne (Clementis, Okáli, Granatier atp.) Exodus Slovákov z Maďarska – ako sa vtedy písalo do ich „starej vlasti“ – za začal už v roku 1945, keď boli do slovenských škôl vo vtedajšej ČSR odosielané niektoré deti „na štúdium“. A toto sú spomienky jedného chlapca z tejto skupiny.

Pán Štefan začal chodiť do základnej školy ešte v Maďarsku a zažil si osobne aj odnárodňovacie praktiky Hortyho školského systému na vlastnej koži. Zažil si spolužiakov – denunciantov, ktorí udávali slovensky hovoriacich Slovákov a Slovenky zo školy a fyzické tresty, ktoré zažívali slovenské deti, ktoré si dovolili prehovoriť v škole po slovenský. Zažil si obdobie, kedy museli slovenskí školáci z veriacich rodín prinášať do školy potvrdenia o tom, že boli na maďarských bohoslužbách a nie na tých slovenských. Zažil si a prežil aj prehováranie učiteľov a kňazov, Ktorí prehovárali žiakov a žiačky na škole, aby si pomaďarčili svoje slovenské mená a priezviská na iné, na také, ktoré pôsobili „viac maďarsky“.
Z týchto a možno ešte aj iných dôvodov sa rodičia rozhodli, že ho – spolu s jeho sestrou – dajú na stredoškolské študium do slovenských škôl na Slovensku. A to i napriek tomu, že neovládali spisovnú slovenčinu a ani slovenskú gramatiku. U nich doma v rodine sa síce hovorilo iba „po slovenský“, ale iba takým slovenským nárečím, aké si jeho predkovia priviezli už začiatkom 18. storočia na Dolnú zem z okolia Zvolena, odkiaľ pochádzali. Niekedy v 20. rokoch 20. storočia boli v Maďarsku zrušené evanjelické cirkevné školy a používanie slovenského jazyka vo výuke bolo možné iba v hodinách náboženstva. A aj táto možnosť bola zakrátko Slovákom a ich deťom celkom odobraná a školáci zo slovenských rodín sa mohli či dokonca museli vzdelávať iba v jazyku maďarskom. A hoci sa po 2. svetovej vojne pomery – aj v národnostnom vzdelávaní – zmenili k lepšiemu a v niektorých obciach sa zakladali slovenské školy, naučiť sa spisovnej slovenčine sa predsa len nedalo zo dňa na deň.

Slovenským deťom sa – ešte pred podpísaním samotnej Dohody o výmene obyvateľov … – otvorila v Maďarsku možnosť odísť študovať do slovenských škôl vo vtedajšej ČSR. A práve do tejto skupiny patrili aj Štefan a jeho sestra. Tá mala asi oveľa viac šťastia ako jej brat, lebo sa dostala na pedagogickú strednú školu do Sklenných Teplíc. Tam si mohla priebežne slovenský jazyk zlepšiť nielen v trojmesačnom kurze, ale slovenčinu si mohla doplňovať a zlepšovať aj priebežne, za pomoci ďalších študentov – presídlencov, či dokonca aj za pomoci vládneho či školského zmocnenca, ktorý mal túto skupinu na starosti.

Ale Štefan takú možnosť na lesníckej škole v Banskej Štiavnici nedostal. Kurz slovenského jazyka v jeho prípade trval iba jeden mesiac. Veľa vecí, ktoré sa jeho spolužiaci naučili už dávno v minulosti, Štefan nevedel a ani netušil. Nevedel napr. čo sú znamená slovo „lomeno“, keď sa učili v matematike zlomky. Nevedel v predmete „slovenského jazyka“, čo sú „spoluhlásky a samohlásky“. A čo sú „dvojhlásky“ už vobec nie! Nepoznal žiadneho slovenského básnika a v maďarskej škole nemohol poznať a ani čítať nijakú slovenskú báseň. A čo potom mohol vedieť o slovenských básnikoch? A tak sa – pozvolna a prirodzene – stával postupne terčom výsmechu svojich spolužiakov, ktorý ho takto mali iba za „hlúpeho“. A naviac ho považovali a označovali iba ako „ten Maďar“. A on sa vtedy tešil na Slovensko aj preto, že už nebude vysmievaný maďarskými spolužiakmi v maďarskej škole ako „buta Tót – sprostý Slovák“. Bolo mu vtedy veľmi ťažko.

Potom síce stretol v Banskej Štiavnici aj jedného známeho a dobrého človeka z Komlóša, ktorý bol z Dolnej zemi a svojmu malému krajanovi sa snažil aj všemožne pomáhať. A nie ho iba vysmievať napríklad aj za to, že je „neznaboh“ a a ešte k tomu aj „nekatolík“. Ale v Štefanovi sa nahromadili všetky možné krivdy a začalo sa mu aj strašne cnieť za Komlóšom, Komlóšanmi a hlavne za jeho rodinou a blízkymi ľuďmi, ktorí zostali v Maďarsku. Preto sa rozhodol vrátiť. Využil k tomu nezvyklú príležitosť, ktorá sa mu vtedy naskytla. – Tak ako boli vypravované transporty slovenských presídlencov z Maďarska, odchádzali aj transporty maďarských vysídlencov zo Slovenska. A celkom zúfalý Štefan sa do jedného votrel v mestečku Šaľa, kde sa – celkom nepozorovane – uchýlil do vagónu s hospodárskymi zvieratami a tam sa zahrabal do slamy. A takto schovaný sa vyhol aj hraničnej kontrole. A keď už bol na maďarskom území v meste Szob, tak tam vraj už viali maďarské zástavy, hrala hudba a maďarským vysídlencom z jeho vlaku bol podávaný obed. A o ten sa – teraz už nikým nekontrolovaný – prihlásil aj Štefan. S týmto transportom potom išiel až na Medzov (Hodmezoevasárhely) a odtiaľ to bol k rodičom na Slovenský Komlóš (Tótkomlós) už iba kúsok, ktorý sa mu zdolať podarilo celkom ľahko.

Tým však príbeh „presídľovania“ pána Štefana na Slovensko nekončí. Jeho rodiča, ktorí sa rozhodli presídliť na Slovensko, tak urobili v roku 1947. A Štefan išiel s nimi. Teraz však už vedel o tom, že bez lepšej znalosti slovenského jazyka sa mu jeho „študovanie“ iba ťažko podarí. On však študovať chcel. Vhodná príležitosť sa potom objavila počas jeho brigády na tzv. „stavbe mládeže“ – v tomto prípade šlo o vodnú priehradu v Nosiciach při Púchove. Tam sa konal aj nábor mladých učiteľov z radov robotníckej mládeže. A tak sa prihlásil aj Štefan. Tam však hľadali predovšetkým mladých učiteľov do slovenských škôl a problém nastal, keď sa Štefan priznal, že neovláda spisovnú slovenčinu. Východisko sa našlo v tom, že mu bola ponúknuta výuka slovenčiny v maďarskej škole na Slovensku. Od roku 1950 sa totiž otvárali školy aj pre maďarskú menšinu na Slovensku a aj tam bol nedostatok mladých učiteľov. A takto sa vlastne mohol stať aspoň učiteľom slovenčiny na maďarskej škole v jednej obci na Juhozápadnom Slovensku. To bolo v roku 1950. Postupne si doplnil aj chýbajúce vzdelanie – vrátane toho pedagogického – a ďalších 40 rokov bol nielen učiteľom, ale dokonca aj riaditeľom tejto základnej školy. Pritom zostal – ako sám hovorí Slovákom, ktorí so svojimi vlastnými (2) deťmi neprehovoril tu na Slovensku slova maďarsky.

PhDr. Pavel Beňo