„Ako som už spomenul, najviac ma trápil postoj tunajších Slovákov – a hlavne spolužiakov na Lesníckej škole v Banskej Štiavnici – ktorí ma neprijali medzi seba. A pretože som nemal slovenské školy a veľa vecí som tým pádom nemohol vedieť, považovali ma za hlupáka. Ale to nebolo všetko. Predmetom ich výsmechu či dokonca opovrhovania bola aj moja evanjelická viera. Dôvodom, prečo moji predkovia a mnoho iných Slovákov odchádzalo začiatkom 18. storočia na Dolnú zem, bola aj náboženská sloboda, ktorú tam v rámci osídľovania týchto končín mohli vyznávať. To bola jedna z vecí, na ktorú lákali tamojší zemepáni slovenských luteránov z Horného Uhorska. Po vyhnaní Turkov boli úrodné maďarské roviny na juhu a juhovýchode ríše skoro celkom vyľudnené a pusté. Potreba získať pracovné sily na ich obrábanie bola na strane ich majiteľov mimoriadne veľká. A keďže na vtedajšom území Slovenska práve prebiehala silná rekatolizácia, bola jedným zo silných motivačných prvkov pre prenasledovaných evanjelikov z Horniakov sloboda vierovyznania pre odchod, či lepšie povedané útek, na Dolnú zem. A tak sa ešte dnes dajú, aj podľa výskytu evanjelických kostolov, na juhu a juhovýchode Maďarska, vystopovať obce, ktoré majú, resp. mali,  slovenských obyvateľov. A takýchto obcí bolo údajne v Maďarsku -ešte aj po tzv. Trianone – vyše 210.“

A tak sa Štefan, ktorý vyrastal v čisto evanjelickom prostredí Slovenského Komlóša a živého katolíka možno ani vo svojom živote nevidel, ocitol v čisto katolíckom prostredí elitárskej školy lesníckej v Banskej Štiavnici. A ako na to sám spomína:  „… Ešte aj v katolíckej menze o mne vedeli, že nie som katolík a dávali mi to najavo!“ A naviac a písal rok 1947, kedy prebiehal proces s Jozefom Tisom a svojou všetečnou  poznámkou „… prečo sa miešal do politiky, keď bol kňazom“ si Štefan znepriatelil väčšinu svojich spolužiakov. A keď sa potom dňa 18. apríla 1947 – v deň popravy Jozefa Tisa – celá škola obliekla do čierneho – bol asi jediným študentom školy, kto tak neurobil. Jednak ho na túto okolnosť nikto neupozornil – a keby aj – Štefan vo svojom skromnom šatníku zo svojho domova ani čierny oblek nemal. Nevšimol si, že mu v ten deň niekto zavesil na chrbát zdrap papiera s nápisom „Komunista a neznajboh!“ Ale si všimol, že sa mu cez prestávku všetci smejú až mu niekto zo spolužiakov ceduľku s nápisom ukázal. Takže si Štefan stále viac uvedomoval, že prišiel zo svojej rodnej obce v Maďarsku na priamu výzvu slovenských agitátorov z ČSR, ich plagátov a hlasu z amplióna: „Slovenská Mať volá svojich roztratených synov …“, ale teraz to všetko videl inak. A vôbec mu nebolo jasné, či ho táto „slovenská mať“, či lepšie „štiavnická macocha“, vôbec chce. Preto sa rozhodol, že sa radšej vráti domov, do Maďarska…

Slovenské evanjelické cirkevné školy v Maďarsku, ktoré si zakladali sami slovenskí kolonisti už od začiatku svojho pobytu v 18. storočí na Dolnej zemi, prestali definitívne fungovať po 1. svetovej vojne. Od tých čias sa výuka slovenských detí v ich materinskom jazyku obmedzila na výuku náboženstva, čo bola asi 1 hodina týždenne. A súčasne sa zvyšoval tlak na pomaďarčovanie Slovákov a iných menšín. Maďari tvorili údajne iba 20% z obyvateľov Uhorska, ktorých však ovládali. Okrem Slovákov tu boli Rumuni, Srbi, Chorváti, Nemci, Rusíni, takže idea Veľkého Maďarska s jednotným jazykom sa zdala byť logickým vyústením obáv, aby sa maďarský národ „neutopil v Slovanskom mori“. Hoci bol  ešte po Rakúsko-Uhorskom (1867) vydaný jazykový zákon, ktorý zaručoval isté práva menšinám (1868), tlak na pomaďarčovanie menšín sa stále stupňoval. Už koncom 19. storočia prišlo nariadenie vlády o pomaďarčení názvov obcí a miest.  A začiatkom storočia 20. vstúpili do platnosti tzv. Apponyiho školské zákony, ktoré toto „dielo skazy“ ešte urýchlili.

Štátni zamestnanci – ak nechceli prísť o prácu – si museli pomaďarčiť priezviska takým spôsobom, aby zneli dostatočne maďarsky, napr. z Ľachatu na Lugosi, z Kochana na Koppanyi atp. Štefan si spomína na učiteľa meštianky, ktorý – intenzívne a opakovane – prehováral slovenské deti na zmenu slovenského priezviska, ktoré už mal dokonca pre ne aj vybrané v ľúbeznej maďarčine. A nahlas im opakoval so slovami, „aké by to „bolo pekné, keby sa takto menovali.“ Odolávať takémuto rafinovanému tlaku nebolo pre školou povinné deti naozaj ľahké.

Po Viedenskej arbitráži, spomína si ďalej Štefan, keď sa do Maďarska postupne opäť navracali niektoré územia stratené po tzv. Trianone, sa u nich v škole po niekoľko dní odohrávalo nasledujúce vlastenecké divadlo: Pri každom takom územnom zisku, mal ich učiteľ náboženstva, ktorý vlastne ani nebol pôvodom Maďar ale asi tzv. Šváb a teda Nemec, každé ráno už dopredu pripravenú oslavnú pieseň o víťazstve Maďarov a Veľkom Maďarsku. Tú sa hneď na začiatku vyučovania museli všetci žiaci naučiť naspamäť a potom sa na školskom dvore – za jej zvukov – dlho „spievalo a pochodovalo“. Tak sa dialo, keď Maďari zabrali časť Sedmohradska, keď Srbom zabrali Novi Sad alebo aj po zabratí Južného a Východného Slovenska vrátane Košíc.

Po roku 1945 vznikol aj v Maďarsku tzv. Antifašistický front Slovanov ako platforma resp. spolok pre duchovnú a kultúrnu obrodu Slovákov. Ten vznikol so súhlasom veliteľstva Červenej armády, ktorá v tom čase toto územie okupovala a tak ho aj Maďari museli tolerovať. V niektorých slovenských obecných školách sa začalo opäť vyučovať v slovenskom  jazyku, divadelní ochotníci opäť hrali po slovensky a v Slovenskom Komlóši založili aj slovenský spevokol. „Veľa   z týchto podujatí sa odohrávalo aj v hostinci môjho otca“… hovorí Štefan, takže toho mohol byť aj on priamym svedkom. A tam zažil aj niektoré aktivity a stretnutia, ktoré predznamenali tzv. presídlenie dolnozemských Slovákov do svojej starej vlasti. Oficiálne sa potom hovorilo o Výmene obyvateľov… . Kde a kedy táto myšlienka presne vznikla to Štefan nevie, ale už krátko po skončení vojny sa aj na Komlóši objavili tzv. agitátori z ČSR. Prišli do dediny v amerických džípoch, na ktorých mali československú zástavu a pomocou ampliónov dávali o sebe vedieť.    A maďarské úrady ich museli strpieť, pretože Maďarsko patrilo po 2. svetovej vojne medzi porazené štáty. A potom agitátori – a vtedy chodili vždy dvaja – navštevovali slovenské rodiny   a rozprávali tam o výhodách presídlenia. A u tých, ktorí sa prihlásili na presídlenie sa potom robil súpis ich majetku, aby mohli na Slovensku dostať to, čo zanechali v Maďarsku. Spočiatku sa prihlasovali hlavne tí, čo nemali majetok žiaden. A tak by sa dalo povedať, že aj presídlenie do ČSR prebehlo vo dvoch skupinách. Transporty s rodinami bez nemovitého majetku, boli potom nasmerované na Moravu a do Čiech, kde sa presídlenci mali rozhodnúť, či chcú pracovať v priemysle alebo v poľnohospodárstve. A podľa tohoto ich  rozhodnutia boli „transportovaní“ ďalej.

Tak sa napríklad dostalo niekoľko dolnozemských rodín s viacerými deťmi až do obce Stará Role neďaleko Karlových Varov, kde im potom prideľovali domy po odsunutých Sudetských Nemcoch.

Ale k presídleniu do ČSR sa prihlasovali aj rodiny majetnejších dolnozemských slovenských roľníkov, hoci ich rozhodovanie muselo byť v takýchto prípadoch iste ťažšie ako u tých, ktorí vtedy v Maďarsku žiaden majetok nezanechávali . Ale nadšenie pre – ako sa to vtedy zdôrazňovalo „návrat do starej vlasti“ bolo takpovediac všadeprítomné a Štefan k tomu poznamenáva: Jedno zhromaždenie sa odohrávalo aj v našom komlóšskom hostinci, kde bola aj veľká tanečná sála. Po emocionálnom vystúpení baťka Beňa sa potom prihlásil aj jeden postarší pán, ktorý držal v ruke obyčajnú metlu a takto prehovoril: „ … A aj keby som si so sebou nemal zobrať nič iného, ako túto metlu, ja sa aj tak vrátim na Slovensko do svojej starej vlasti:“

Ale zatiaľ čo Slováci žili na Dolnej zemi, v obciach, ktoré mali prevažne slovenský charakter a Maďari tu boli iba menšinou – ako napríklad Pitvaroš, Slovenský Komlóš, Bánhedeš, atp. – takže z nich mnohí ani nevedeli a neprehovorili po celý svoj doterajší život po maďarský –  museli sa po presídlení do ČSR vyrovnať aj s tým  – a hlavne sa to týkalo obcí na Juhozápadnom Slovenska –  že boli umiestnení a „roztratení“ do obcí s prevažne maďarsky hovoriacimi obyvateľmi. Takže tam často tvorili iba nepatrnú a osamotenú slovenskú menšinu, ktorá nebola naviac ani vítaná a prijímaná zo strany tunajších obyvateľov maďarskej národnosti. A to iba v tom lepšom prípade. V tom horšom potom dokonca aj terčom osočovania, obviňovania či dokonca útokov za nedobrovoľné „vyháňanie“ Maďarov z ich domovov. Lebo zatiaľ čo sa Slováci z Maďarska presídľovali na základe svojho, viac či menej, dobrovoľného rozhodnutia, odchádzali Maďari zo Slovenska často proti svojej vôli na základe povojnového diktátu. Ale určité rozčarovanie a sklamanie zo stavu vecí tu bolo na oboch stranách. Štefan si stále živo spomína na každodenné lamentácie svojej susedky, staršej ženy, ktorá sa na Slovensko presídlila z obce Pitvaroš: „Hospodine, Hospodine, prečo nás takto tresceš? … Že si ma sem doviedol medzi týchto Maďarov! Veď ja som sa na Pitvaroši všade dohovorila po slovensky a tu sa inak ako po maďarsky ani nedohovorím…“

PhDr. Pavel Beňo