Prečo zomrel Matúš Černák? Príbehový profil na smutné 65. výročie atentátu na slovenského politika

hlavná foto
Trvanie: 03.07.2020
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Vari nieto druhého národa na svete, ktorý by mal vo svojom historickom panteóne viac osobností, ktoré za svoju politickú činnosť v prospech vlastného národa zaplatili životom, než sú Slováci. Jednou z osobností, ktoré potvrdzujú túto smutnú výnimočnosť slovenských politických osudov, je slovenský politik a diplomat Matúš Černák. Piateho júla tohto roku uplynie 65 rokov odo dňa, keď v najproduktívnejšom mužskom veku vyhasol jeho život v dôsledku bombového atentátu na mníchovskom poštovom úrade Agnesstrasse.

Odosielatelia smrtiacej zásielky, adresovanej do vlastných rúk, si chceli byť očividne istí: výbuch, ktorý bolo cítiť do vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov, bol taký silný, že na mieste usmrtil nielen Černáka, ale aj dve náhodne prítomné osoby, viacerých ďalších sčasti ťažko zranil a budovu úplne zdevastoval. Ešte o triapoldesaťročia neskôr niekomu v Prahe tak veľmi záležalo na tom, aby sa zodpovednosť za atentát nedala zrekonštruovať, že v decembri 1989 nechal skartovať relevantné štátnobezpečnostné materiály. Napriek tomu dnes historický výskum bez akýchkoľvek pochybností dokázal, čo doboví pozorovatelia v slovenskom exile i na nemeckej politickej scéne považovali od začiatku za celkom zrejmé, že prvého slovenského ministra školstva, neskôr kľúčového diplomata v Berlíne a napokon ústrednú osobnosť slovenského politického exilu odstránila československá štátna bezpečnosť.

Československý komunistický režim videl v slovenskej emigrácii svojho najväčšieho nepriateľa. Nekompromisný antikomunizmus a kresťanské hodnotové zameranie slovenského exilu ohrozovalo ideologické základy komunistického režimu oveľa radikálnejšie, než väčšinovo ľavicovo-socialistický exil český. Predovšetkým však slovenský exil svojím úsilím o povýšenie slovenskej otázky na medzinárodnú a o obnovu samostatnej slovenskej štátnosti ohrozoval samotnú existenciu umelého československého štátu, ktorý si svoju fragilitu dobre uvedomoval. Praha preto vynakladala obrovské úsilie, aby činnosť slovenského exilu znemožnila. V prvých povojnových rokoch sa usilovala najmä o násilné vydanie jeho príslušníkov do Československa, neskôr investovala obrovské prostriedky, aby slovenskú emigráciu sledovala, prenikla do jej radov, vnútorne ju rozkladala a navonok politicky a morálne kompromitovala a existenčne znemožnila, a tak paralyzovala jej činnosť. V niektorých prípadoch sa československé tajné služby neštítili ani otvoreného fyzického násilia ako boli únosy či atentáty. Najznámejším únosom bolo odvlečenie spoluzakladateľa zahraničnej centrály Bielej légie Jozefa Vicena z Viedne do Československa v roku 1957, najznámejším, ale zďaleka nie jediným atentátom bol smrteľný útok na Matúša Černáka.

Matúš Černák bol spomedzi vtedajších slovenských exulantov pre československý komunistický štát nepochybne jedným z najnepohodlnejších a najnebezpečnejších protivníkov, pretože bol nielen presvedčeným zástancom slovenskej štátnosti, ale disponoval aj dlhoročnou politickou a diplomatickou skúsenosťou a dokázal si nájsť aj politické a finančné prostriedky, aby mohol svoj cieľ v zahraničí účinne presadzovať.

Černák pochádzal z národne uvedomelej slovenskej rodiny z Turca a ako mladý intelektuál - stredoškolský profesor dejepisu a zanietený autonomista v druhej polovici tridsiatych rokov celkom prirodzene vstúpil na verejný parket politického zápasu. V roku 1937 ho po celom Slovensku preslávil mobilizačný výrok: „Náš je ten kus zeme pod Tatrami, nám z nej patrí výnos celý!” Na Slovensku sa o tom dnes mlčí, ale faktom je, že v jeseni 1938 boli na Slovensku už veľmi silné hlasy, ktoré žiadali vyhlásenie nie autonómie, ale nezávislého štátu a k týmto hlasom jednoznačne patril aj Matúš Černák. Očakávalo to napokon i zahraničie, od Winstona Churchilla po taliansku diplomaciu, a skutočnosť, že bola vyhlásená iba autonómia, svet prekvapila. Hoci v slovenskej politike ešte prevážilo umiernené krídlo, všetci politickí aktéri aj národ cítili, že vývoj speje k samostatnosti. V tomto duchu myslel a konal aj Černák ako minister školstva slovenskej autonómnej vlády. Už vtedy sa dostal do hľadáčika českých politických síl, ktoré ani vtedy, ani neskôr nedokázali prijať existenciu slovenského národa a jeho právo na nezávislosť.

Počas tzv. Homolovho puča, teda českého vojenského zásahu na Slovensku v noci z 9. na 10. marca 1939, bol Černák spolu s ďalšími viac než dvoma stovkami slovenských politikov zatknutý a odvlečený do smutnoznámych „Kounicových kolejí” v Brne. Po vzniku Slovenskej republiky bol poverený jedným z najvážnejších diplomatických postov vtedajšej slovenskej diplomacie – vyslaneckým miestom v Berlíne. Po obnovení Československa v „ľudovodemokratickom” šate ho retribučné súdnictvo odsúdilo na trojročný žalár. Koncom roku 1948 dobrodružným spôsobom, ukrytý v kufri diplomatického auta, emigroval a s nadšením bezpodmienečne oddaného slovenského vlastenca sa pustil do zápasu za obnovu slobody a štátnej nezávislosti Slovenska.

Východisková situácia slovenského exilu na Západe, ktorej musel čeliť aj Černák, bola zložitejšia, než situácia väčšiny iných exilov z  krajín východného bloku. Vyplývalo to už z elementárnej skutočnosti, že Slováci boli v roku 1945 v rozpore s programovými vyhláseniami víťazných veľmocí ako Atlantická charta, Štyri slobody či Charta OSN i s vôľou veľkej väčšiny národa znovuzačlenení do obnoveného Československa, takže všetky garnitúry povojnového slovenského politického exilu mali (podobne ako Chorváti) na rozdiel od väčšiny ostatných exilov, bojujúcich iba proti komunistickému režimu v ich krajinách, nevyhnutne dvojitý cieľ: popri dôslednom zápase proti komunizmu i zápas za znovuzískanie vlastnej nezávislej štátnosti. Čeliť pri tom museli nepriaznivej medzinárodnej politickej konštelácii, postavenej na báze uchovania politického a územného statu quo, viacerým politickým odporcom (medzi nimi najmä úkladom zo strany českého exilu okolo Rady svobodného Československa) a dramatickému nedostatku finančných zdrojov.

Na rozdiel od pofebruárového českého exilu, aspoň čiastočne dotovaného zo štátneho rozpočtu USA, podporovaného ideologicky spriaznenými mimovládnymi organizáciami a opierajúceho sa tiež o československé finančné zdroje, nazhromaždené v zahraničí v predchádzajúcich rokoch, slovenský exil žil iba z tvrdej práce vlastných rúk, z bezhraničného idealizmu a dnes temer nepredstaviteľného nasadenia. Dokonca československý komunistický režim musel v internej „Orientačnej správe o čs. emigrácii” zo septembra 1966 uznať, že kým špičkoví českí politickí emigranti zväčša priamo či nepriamo vykonávali služby pre zahraničné politické centrá, slovenskí exilní politici boli od svojej exilnej činnosti finančne nezávislí a „do separatistického hnutí se zapojují z přesvědčení."

Matúš Černák sa po emigrácii usadil v Nemecku. Ako bývalý študent Lipskej univerzity bol od mladosti kultúrne orientovaný na Nemecko, bezchybne ovádal jeho jazyk a počas dlhoročného pobytu v krajine ako slovenský vyslanec si tam vybudoval širokorozvetvené kontakty. K rozhodnutiu usadiť sa v Nemecku však Černáka neviedli iba osobné väzby ku krajine, ale aj pragmatické politické úvahy. Tak ako viacerí ďalší politickí predstavitelia slovenského exilu aj Černák si uvedomoval, že mladá Nemecká spolková republika, ktorá vznikla v roku 1949 v kontexte berlínskej krízy, sa popri USA stane kľúčovým geopolitickým faktorom v studenej vojne a v politike západných spojencov, predovšetkým USA, voči sovietskemu bloku.

Západonemecký štát síce nezískal úplnú suverenitu a nemecká otázka zostala v dôsledku absencie mierovej zmluvy s Nemeckom i rozdelenia na dva nemecké štáty v dvoch rôznych mocenskopolitických blokoch naďalej otvorenou, Bonn však získal možnosť viesť vlastnú zahraničnú politiku a v dôsledku rozhodnutia západných Spojencov relatívne rýchlo integrovať Západné Nemecko do euroatlantických politických, hospodárskych a neskôr aj vojenských štruktúr aj istý manévrovací priestor. Vďaka geopolitickej pozícii, nevyriešenej nemeckej otázke, ktorej súčasťou boli aj milióny vyhnaných Nemcov z východných území, a dlhodobým historickým i hospodárskym väzbám so strednou a východnou Európou nemohla byť pre Západné Nemecko stredovýchodná Európa nedôležitá a aspoň teoretické úvahy o jej možnej budúcej reorganizácii irelevantné, a to aj napriek tomu, že jeho zahraničná politika sa za daných okolností prioritne orientovala na Západ a na integráciu do euroatlantických štruktúr, rezignujúc aj na bezprostredné alternatívy zjednotenia Nemecka.

V tomto zmysle bola politická pozícia Zápdného Nemecka iná, než pozícia veľkých západoeurópskych hráčov Veľkej Británie a Francúzska, ktoré nemali k malému a pre ne geograficky i mentálne vzdialenému Slovensku bez tradície vlastnej historickej štátnosti žiadne osobitné historicko-politické väzby a pre ktoré bola stredná Európa iba strategický veľmocenský záujmový priestor, v ktorom nemali iné záujmy, než tie, ktoré vyplývali z logiky studenej vojny a geopolitických súvislostí. Vstup nemeckej politiky do vtedajšieho mocenskopolitického koncertu mal preto pre slovenský exil nezanedbateľný význam a rozšíril jeho operatívne možnosti. V rozhovore so zástupcom nemeckého ministerstva zahraničných vecí Dr. Kossmannom 11. októbra 1952 Matúš Černák príznačne povedal, že Francúzsko a Veľká Británia môžu byť s daným rozložením geopolitických síl spokojné, avšak Západné Nemecko, USA a krajiny stredovýchodnej Európy majú a aj naďalej musia mať spoločný záujem na páde komunizmu a novej úprave pomerov v stredovýchodnej Európe.

Nebolo preto náhodné, že práve začiatkom päťdesiatych rokov sa do Nemecka presťahovalo viacero vedúcich osobností slovenského politického exilu. Usádzali sa zväčša  v  Mníchove, v ktorom vtedy Američania založili rozhlasové stanice Rádio Slobodná Európa a Rádio Sloboda a v ktorom žili predstavitelia prakticky všetkých európskych politických exilov, vychádzal najväčší počet exilných publikácií na svete a tmolil sa asi aj najväčší počet agentov a špiónov, aký sa kedy sústredil na jednom mieste. Tu sa v októbri 1950 usadil aj Matúš Černák.

V slovenskom exile vtedy existovali dve nosné politické organizácie. Slovenský oslobodzovací výbor, ktorý vznikol v závere roka 1945 pod vedením Ferdinanda Ďurčanského, a Slovenská národná rada v zahraničí, ktorá sa sformovala o tri roky neskôr pod vedením Karola Sidora. Toto rozdelenie bolo o to bolestnejšie, že obe organizácie mali identický cieľ – obnovu nezávislej slovenskej štátnosti, a rozdielne názory na spôsoby politického zápasu, viditeľné koncom štyridsiatych rokov, sa postupne takisto vytrácali, takže zjednotenie v konečnom dôsledku stroskotávalo predovšetkým na ľudskom faktore, ktorý sa podarilo prekonať až v roku 1960 spojením oboch organizácií.

Matúš Černák podobne ako väčšina bývalých slovenských diplomatov začal spolupracovať so Slovenskou národnou radou v zahraničí. Po odchode Jozefa Pauču do zámoria prevzal v Mníchove nielen vydávanie novín Slobodné Slovensko, ale aj vedenie nemeckej pobočky Slovenskej národnej rady v zahraničí, ktorá sa pod jeho vedením stala fakticky európskou centrálou SNRvZ.

Hoci nemecká spolková vláda za daných okolností nemohla a nechcela oficiálne podporiť ani jedno z oboch hlavných slovenských exilných zoskupení, faktom je, že obe nielen tolerovala, ale udržiavala s nimi aj isté konkrétne kontakty. Od roku 1953 vyplácalo Ministerstvo pre vnútronemecké otázky dokonca nezanedbateľnú pravidelnú mesačnú podporu na činnosť Slovenskej národnej rady v zahraničí a na vydávanie Slobodného Slovenska, takže kým zakladatelia novín Ladislav Jankovič a Jozef Paučo ich vydávali skromnou formou cyklostylu, Černák ich mohol riadne tlačiť a zamestnať dokonca platených redaktorov. Zodpovedným redaktorom bol Jozef Zvonár-Tieň, pomáhali Krištof Greiner, Emil Jamrich, slovenský jazykovedec a univerzitný profesor Henrich Bartek a viacerí ďalší.

Za tento kvalitatívny posun v rámcových podmienkach vďačila nemecká odbočka SNRvZ do veľkej miery osobne Matúšovi Černákovi, ktorý v Nemecku prežil dlhé roky a vybudoval si tam širokorozvetvené a živé kontakty. Mnohí spomedzi jeho priateľov a známych mali ešte za vojny styky s protinacistickými odbojovými kruhmi okolo Carla Friedricha Goerdelera alebo berlínskeho biskupa grófa Konrada von Preysinga, alebo s okolím budúceho nemeckého spolkového kancelára a zakladateľa nemeckej kresťanskej demokracie Konrada Adenauera a po vzniku Nemeckej spolkovej republiky zaujali vplyvné miesta vo formujúcom sa politickom a vyššom úradníckom aparáte ministerstiev, Úradu spolkového kancelára a v iných politických, hospodárskych a správnych inštitúciách na spolkovej i krajinskej úrovni.

Na rozdiel od Američanov či Západoeurópanov, ktorí o Slovensku nevedeli nič alebo veľmi málo a aj to často v pokrivenej optike, mnohí z týchto ľudí Slovensko aspoň do istej miery poznali, niektorí ho aj osobne navštívili alebo si v hladujúcom Nemecku aj vďaka Černákovi prilepšili zo slovenských potravín a aspoň v zásade sa pozitívne stavali k politickej individualite Slovenska a Slovákov. Černák pre nich nebol jedným z bezmenných a nevypočítateľných emigrantov, ale človek, ktorého poznali. Aj to prispelo k tomu, že Černák dokázal nadviazať oficiálne kontakty s nemeckými vládnymi miestami, ktoré boli vtedy zrejme užšie, než oficiálne styky slovenskej emigrácie k štátnemu aparátu v akomkoľvek inom západnom štáte.

K osobnostiam politického života, s ktorými Černák udržiaval osobné kontakty, patril aj samotný spolkový kancelár Konrad Adenauer, do roku 1955 zároveň minister zahraničia, ale aj Adenauerov nástupca na poste kancelára Kurt Kiesinger, predseda nemeckého spolkového parlamentu kresťanský demokrat Eugen Gerstenmaier, za vojny člen odbojovej organizácie Kreisauer Kreis, či jeho stranícky kolega a minister v Adenauerovej vláde Waldemar Kraft. Osobitnú podporu našiel Černák u ministra Kurta Oberländera, v rokoch 1953-1960 spolkového ministra pre otázky vyhnaných Nemcov a vysídlencov, ktorý mal podľa neskorších spomienok Černákovho spolupracovníka a „finanzministra“ jeho skupiny Mons Vojtecha Bucku, riaditeľa duchovnej správy pre slovenských katolíkov v Nemecku, najväčšiu zásluhu na tom, že Černákovi vláda poskytovala značnú finančnú podporu. Predseda parlamentu Gerstenmaier a minister Kraft sa 12. marca 1955 v mníchovskej radnici a potom opäť v marci 1956 osobne zúčastnili aj na oslavách slovenskej štátnosti a vystúpili tam s prejavmi.

Začiatkom päťdesiatych rokov sa Černákovi podarilo vybudovať si priamy kontakt aj k americkému krajinskému komisárovi pre Bavorsko (land commissioner for Bavaria) profesorovi Georgovi Naumanovi Shusterovi, absolventovi katolíckej univerzity Notre Dame v USA a vedcovi, ktorý v medzivojnovom období napísal desiatky kníh a článkov najmä z dejín literatúry a z pedagogiky, prispieval do rôznych profilovaných katolíckych časopisov, podporoval liturgické hnutie, volal po silnejšom angažovaní sa amerických katolíkov v americkom intelektuálnom živote, ale aj varoval pred nacistickým nebezpečenstvom. Po vojne v rokoch 1950-51 bol americkým krajinským komisárom pre Bavorsko, ktorého úlohou bolo kontrolovať a realizovať denacifikáciu Nemecka, demontáže jeho hospodárskych kapacít, ale aj postupné prepustenie bavorskej vlády do autonómie od americkej okupačnej moci. Shuster prejavil na tomto poste pragmatický a flexibilný prístup a do istej miery podporoval posilnenie právomocí a samostatnosti bavorskej vlády. Černák sa s ním stretol minimálne dvakrát na dlhší (v jednom prípade niekoľkohodinový) rozhovor, aby ho oboznámil so slovenskou otázkou, s pomermi na Slovensku a osobitne so situáciou Katolíckej cirkvi. Po návrate do USA uverejnil Shuster v roku 1954 vo vydavateľstve Macmillan rozsiahlu knižku Religion Behind the Iron Curtain, v ktorej čerpal okrem iných zdrojov práve z rozhovorov s očitými svedkami a emigrantmi z komunistických krajín, s ktorými sa stretol v Nemecku.

Matúš Černák si uvedomoval, že vážnym politickým faktorom v Nemecku, ktorý nebolo možné ignorovať, boli vyhnaní karpatskí, ale aj sudetskí Nemci. Proces vzájomného zbližovania vyvrcholil 15. januára 1952, keď Černák v mene SNRvZ podpísal s Karpatskonemeckou krajanskou organizáciou v Nemecku dohodu o spolupráci. V dohode sa uvádzalo, že „životné záujmy tak slovenského národa, ako aj občanov Slovenska nemeckej národnosti môžu byť plne zabezpečené len v samostatnom a demokratickom slovenskom štáte“. Slovenská strana karpatským Nemcom prisľubovala úplnú občiansku rovnoprávnosť a právo na kultúrnu samosprávu, ako aj odškodnenie za perzekúcie po roku 1945, kým Karpatonemecká krajanská organizácia sa zase zaväzovala, že bude „plne podporovať SNRvZ v jej zápase o slovenskú samostatnosť“.

Napriek tomu, že Matúš Černák pôsobil v Nemecku, dobre si uvedomoval zásadný vplyv a váhu amerického faktora v medzinárodnej politike. Napokon, aj vzhľadom na dôležitosť tohto faktora a tiež existenciu silnej a dobre organizovanej slovensko-americkej komunity sa začiatkom päťdesiatych rokov prenieslo do USA aj hlavné sídlo SNRvZ.  Zbližovacie pokusy slovenského exilu s americkou politikou však boli náročné, pretože americká politika mala síce eminentný záujem na porážke komunizmu, zároveň však stála na platforme jednotného Československa, v ktorom videla nielen svoje historické dieťa, zrodené s americkou pomocou v roku 1918, ale odhliadnuc od komunistickej vlády aj prijateľnú politickú entitu z pohľadu amerických geopolitických záujmov a zábezpeku proti politickej a ekonomickej fragmentácii regiónu. Washington preto podporoval českú exilnú organizáciu (v ktorej spolupôsobila hŕstka dobre zaplatených slovenských „čechoslovákov”) Radu svobodného Československa a „československé” zmýšľanie v rôznych amerických iniciatívach vrátane jednotného „československého desku” v Rádiu Slobodná Európa v Mníchove i vo vládnom Hlase Ameriky.

V tejto situácii mohol slovenský exil vo vzťahu k USA kapitalizovať prakticky iba svoj antikomunizmus. Nebolo preto náhodné, že pozorné uši našla slovenská exilná politika vo Washingtone najmä v prvej polovici päťdesiatych rokov, keď vrcholila najostrejšia fáza studenej vojny, ešte žili nádeje na relatívne skoré vyslobodenie stredovýchodnej Európy spod komunizmu, ale rástli aj obavy z možného prieniku komunistického vplyvu na Západ i do USA. Slovenský exil i slovensko-americké organizácie v USA využili túto atmosféru, aby poukázali na čistý protikomunistický štít svojich členov a zoznamovali amerických politikov s dramatickou situáciou a s pretrvávajúcim protikomunistickým odporom na Slovensku, či už v podobe podzemného hnutia Bielej légie, alebo nepokojov širšieho rozsahu v lete 1949. Mnohí americkí kongresmani a senátori, kritickí voči Rooseveltovej a Trumanovej politike prílišnej zhovievavosti voči Sovietom a komunizmu i voči nekritickej podpore pofebruárových českých resp. československých exulantov, spoluzodpovedných za prevzatie moci komunistami v Československu, prejavili veľký záujem o správy o pretrvávajúcom protikomunistickom odpore na Slovensku a v slovenskom národe vďaka nim objavili oveľa pevnejšiu oporu antikomunizmu než bolo Československo.

Americkej vládnej administrácii vyčítali porušovanie vlastných demokratických zásad a „tragické chyby” vo vzťahu k malým národom vrátane Slovákov a netajili sa presvedčením, že zápas Slovákov proti komunizmu by mala americká politika podporiť politicky i morálne verejným uznaním ich práva na samourčenie vrátane práva na samostatný štát. Viacerí z týchto amerických kongresmanov a senátorov z oboch politických strán navštevovali slovenské podujatia na americkej pôde a uverejňovali rezolúcie a memorandá Slovenskej ligy v Amerike a SNRvZ v kongresovom orgáne Congressional Records. Asi najďalej šiel kongresman Charles J. Kersten, ktorý v spolupráci s desaťčlenným výborom amerického Kongresu a expertami z univerzity v Georgetowne pripravil v roku 1954 analytickú správu, ktorá vošla do dejín ako Kersten Report, Kerstenova správa o komunistickej agresii. Najvážnejšou Kerstenovou výpoveďou bola téza, že Slovensko nemalo byť pozbavené štátnej samostatnosti, pretože ako nezávislý štát by bolo dokázalo účinnejšie čeliť komunistickej expanzii.

V tomto kontexte podnikol Matúš Černák v roku 1953 niekoľkomesačnú cestu po USA a Kanade, počas ktorej mal početné prednášky pre tamojších Slovákov, zúčastnil sa zasadnutí Predsedníctva SNRvZ a v snahe o zjednotenie slovenských síl sa stretol dokonca so Štefanom Osuským, tradične „československy“ zmýšľajúcim politikom, ktorý mal však od londýnskych čias vážne diferencie s Benešom, postupne sa odpútaval od českých exilných politikov a v sedemdesiatych rokoch našiel cestu aj k istému zblíženiu so Svetovým kongresom Slovákov. Predovšetkým sa však Černák usiloval v USA získať podporu amerických politikov a rokoval s viacerými senátormi a kongresmanmi, medzi inými s republikánskym senátorom Everettom Dirksenom a jeho straníckym kolegom kongresmanom Alvinom Morellom Bentleym, a prijali ho aj v Štátnom departemente.  Keď Kerstenov kongresový výbor v lete 1954 v Mníchove zhromažďoval materiál do spomenutej správy, poskytol Černák výboru nielen svoju priamu výpveď, ale pripravil preň aj rozsiahly písomný elaborát o slovenskej otázke.

V decembri 1954 napokon Černák spoluzakladal organizáciu Demokratische Exilunion (Demokratická exilná únia) so sídlom v Mníchove, ktorá združovala reprezentácie národov spoza železnej opony.

Matúš Černák sa v exile neaktivizoval iba na politicko-diplomatickej línii, ale ako človek pera a bývalý publicista vydával dve periodiká – už spomenuté Slobodné Slovensko a po nemecky písanú Slowakische Korrespondenz, poskytoval tlačové správy pre nemecké tlačové agentúry a dennú tlač a vyvíjal intenzívnu sociálnu činnosť v prospech slovenských emigrantov, ktorých neúnavne navštevoval v utečeneckých táboroch a materiálne podporoval z prostriedkov, ktoré získaval nielen od vládnych úradov, ale aj od nemeckých podnikateľov, sčasti bývalých honorárnych konzulov, ktorých poznal z diplomatického sveta. S menom Matúša Černáka sú spojené aj počiatky Slovenského ústavu v Mníchove, ktorý sa neskôr, po jeho smrti, premenil na (Slovenský) Ústav Matúša Černáka so sídlom v Kolíne nad Rýnom.

V polovici päťdesiatych rokov Černák pripravoval nové politické aktivity, od ktorých si podľa súvekých svedkov mnoho sľuboval. Tri dni pred smrťou zvolal do Mníchova schôdzku zástupcov všetkých európskych pobočiek SNRvZ, na ktorej podľa spomienok účastníkov povedal: „Stojíme pred vážbou a rozsiahlou činnosťou, na ktorú budem potrebovať vás všetkých.“

Tieto Černákove horúčkovité aktivity v západnom svete a celkom osobitne v Nemecku, kde im nielen nikto nebránil, ale kde do istej miery nachádzali aj odozvu a minimálne tichú podporu, neobyčajne kľali oči nielen komunistickej Prahe, ale aj českým exilným organizáciám, ktoré proti nim intenzívne zákulisne intrigovali. Príznačné bolo, že po atentáte z 5. júla vyšetrujúce bavorské policajné orgány prešetrovali začas aj možnosť, či Černáka nezlikvidovali práve české resp. „československé“ exilné zoskupenia, ktoré disponovali dobrou a finančne zabezpečenou organizáciou.

Matúša Černáka pochovali 12. júla 1955 na mníchovskom cintoríne Waldfriedhof, zádušnú svätú omšu slúžili slovenskí katolícki kňazi Tibor Strnisko, Karol Šumichrast a Štefan Precner, smútočný prejav nad hrobom mal Mons. Vojtech Bucko, hralo dychové kvarteto Bavorského rozhlasu. Na pohrebe sa zúčastnilo vyše tisíc smútočných hostí, z veľkej väčšiny Nemcov, medzi nimi zástupcovia Úradu spolkového kancelára, viacerých spolkových ministrov, vlády Slobodného bavorského štátu, bavorského parlamentu a bavorských ministerstiev, ale aj exilných organizácií iných národov. Slovenská národná rada v zahraničí dostala stovky kondolenčných telegramov od Slovákov v cudzine, od Černákových neslovenských priateľov, ale aj z rôznych nemeckých inštitúcií a vládnych úradov vrátane spolkového kancelára Konrada Adenauera.

O atentáte písala všetka nemecká i západná tlač, stal sa predmetom veľkého záujmu všetkých západných ministerstiev zahraničných vecí. Vedúci Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme Anton Botek poslal do Mníchova telegram, v ktorom sa písalo: „Tragická smrť ministra Matúša Černáka nás naplnila nesmiernym bôľom. Slovenský národ stratil v ňom nenahraditeľnú osobnosť, získal nového martýra svojich ideálov. Nech je Boh milostivý jeho duši a nech ho odmení večnou slávou.” Dňa 9. júla obetovala slovenská kolónia v Ríme za Černáka slávnostné rekviem, ktoré za asistencie všetkých slovenských kňazov v Ríme celebroval poľský arcibiskup Józef Gawlina.

Slovenská národná rada v zahraničí vydala k atentátu knižku Wer war Matúš Černák? (Kto bol Matúš Černák?) a bezprostredne po udalosti dlhý Ohlas, v ktorom protestovala proti politickej vražde, upozorňovala svetovú verejnosť na slovenský problém a ubezpečovala, že ani fyzické násilie neodvráti slovenský exil „od boja proti komunizmu a za demokratické, kresťanské a samostatné Slovensko.

EMÍLIA HRABOVEC

Publikované: Kultúra, roč. 23 (17.6.2020), č. 12, s. 3, 10. ISSN 1335-3470.

 

Počet zobrazení: 619x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line