ĽUDOVÍT ŠTÚR: 165. výročie úmrtia velikána, nad ktorým trúchlil celý národ. Nebyť okamihu počas predvianočnej poľovačky v modranskom chotári...

hlavná foto
Trvanie: 12.01.2021
Miesto: Modra
Mesto/obec: Modra - Bratislava
Štát: Slovensko

Väčšinou spomíname a pripomíname si výročia narodenia a jubileá našich buditeľov. Už zriedkavejšie sa pozastavujeme na trúchlivosťou okamihov, ktoré sa stali osudovými, až s vyústením s ich skonu. Výnimkou v tomto nie je ani Ľudovít Štúr, ikona slovenského národa. Vyznám sa - som takpovediac štúrovec - nielen menom, keďže i ja som Ľudovít, ale aj inými symbolmi. Dokonca keď som sa s manželkou Elenkou v roku 1983 sobášil, mal som iba jedinú podmienku: musí to byť v deň, keď sa narodil v Uhrovci aj Ľudovít Štúr. I -stalo sa.

Štúr je s mojim životom prepojený aj inak: Modra je moje zamilované mesto - a teda vždy, keď mám čas, rád tam zavítam. Prechodím sa po pamätných miestach, občas dumám, čo by bolo, keby... Táto súvislosť mi prichodí na um i dnes - 12. januára, keď si pripomíname 165. výročie skonu Ľudovíta Štúra, ale v myšlienkach mi vírila aj v decembrovom čase, ba viac ako inokedy. V svedectvách Štúrových druhov na ľúty deň 22. decembra 1855 (hľa, tiež aké tristné výročie), keď sa Štúr vydal vo svojimi druhmi na predvianočnú poľovačku. Osudovú.

Spomínam si v celom tomto kontexte ešte na Rok Ľudovíta Štúra, keď sme si pripomínali hrdé výročie jeho 200. jubilea. Oslavy veľkolepé, Uhrovec si uctil svojho rodáka veľkolepo. Ono je to už tak, novinár nemôže byť všade. A tak som dal v rovnakom roku prednosť, ako inak, Modre. Pešo som si to zamieral pomedzi vinice na osudové miesto, ktoré bola počiatkom Štúrovej smrti. Bol som tam so svojej samote, nikde ani živej duše. Iba čo vo viniciach pár ľudí robilo svoju robotu, veď počasie bolo vhodné na strihanie viniča. Na osudnom mieste som si posedel na lavičke, preciťoval som ľútosť a snažil som sa pochopiť súvislosti. Napokon, o tom, čo sa udialo 22. decembra 1855, máme presné informácie...

O tragickej udalosti vieme dokonca aj  priamo od Ľudovíta Štúra. Medzi vianočnými sviatkami roku 1855, ešte netušiac, že leží na smrteľnej posteli, svojmu najmladšiemu bratovi Jankovi povedal toto: „Janko môj, čo by k tomu všetko bolo treba, aby sa to stalo v okamžení, čo by dlaňou plesol. (...) Vtom - strelu sám ani nepočujúc, domnieval som sa, nemôžuc vstať, že som si nohu zlomil alebo vytkol, ale pohnúc telom v protivnom smere, videl som vypálený kabát a krv. Tak som zvedel, že som sa postrieľal.“

Brat Janko si to zapamätal prakticky doslova a tak si to neskôr aj zapísal. Toto svedectvo, ktoré sa zachovalo v jeho pozostalosti, potom vyšlo v 10. ročníku Sborníka Matice slovenskej - pre jazykozpyt, národopis a literárnu históriu v roku 1932. Janko Štúr bol však v tom roku už skoro tri desiatky rokov po smrti. Zomrel v roku 1905.

V matrike modranských zosnulých je udalosť zapísaná takto: „Dne 22. decembra 1855 na polovce príkopu jakousi preskočiti chtěje, padl a v pádu ručnici tak nejak nešťastně podtrhl, že mu vypálila a stehenní kost prostřelila, následkem čehož ve velkých bolestech a mnohém krvácení výšeuvedeného dne pokojne skonal.“ 

No a svedok najpovolanejší, spisovateľ Ján Kalinčiak, na plecia ktorého o dva týždne neskôr doľahla organizačná i finančná ťarcha Štúrovho pohrebu, časť nešťastnej udalosti vo vlastnom životopise, ako uvádzajú historické pramene, popísal takto: „Ľudia sa pozerali smerom k Dolnému námestiu, odkiaľ bolo počuť hrkot približujúceho sa rebrináka. 'Už ho vezú!' Pohol som sa k Emresovcom. Medzitým voz dorazil k domu. Niekoľkí chlapi opatrne odniesli Ľudovíta do domu. Bol som už blízko. Zazrel som mu tvár strhanú bolesťou. Na chvíľu otvoril oči a niečo povedal. Žije! blyslo mi hlavou. (...) Pomaly som sa spamätával z prvého ustrnutia. Skladal som si útržky rozhovorov. Chlapec, čo mu robil honca, podrobne rozprával, ako sa to stalo. Preskakoval priekopu medzi vinohradmi a roľami...“ atď...

Na Štúrovu žiadosť, vyslovenú v prvých minútach po uložení do postele, Kalinčiak napísal list jeho bratovi Jankovi do Bánoviec nad Bebravou: „Braček môj Janko! Smutnú novinu nakrátko. (...) Jeho bolesť a útrapy sú hrozné. Kričí pri každom pohnutí, ba i keď sa nepohýna, bo muskuly samy od seba sa trhajú. Píšem Ti akokoľvek. Zajtra idem sám do Prešporka po lekárov - ktovie, či niečo pomôžu? Odpusť. Moja duša strápenejšia ako Tvoja. Ak možno, pošli len sestru. Tvoj Janko Kalinčiak. P.S.: Ak sestra príde, nech nepovie, že som jeho stav takým nebezpečným byť udal, to jest, ak Ľudovít do tých čias dožije.“

Nože ešte uveďme, ako sa dozvedáme z historických zdrojov skutočnosť, ktorá sa so Štúrovým nešťastím vôbec nespomína. Štúr pár dní pred Vianocami navštívil srbské knieža Michala III. Obrenoviča v Ivanke pri Dunaji. Na spiatočnej ceste z kaštieľa, keď sa k nemu pripojil modranský mešťan a jeho osobný priateľ Daniel Lačný, dohovorili sa, že v pondelok 24. decembra spoločne odbehnú na malú poľovačku, aby ich štedrovečerné stoly boli o niečo bohatšie. No stalo sa, že dva dni predtým, v sobotu 22. decembra, prišli zavolať „uja Ľuda“ na poľovačku dvaja dorastajúci chlapci, dnes by sme povedali - tínedžeri, a že mu budú robiť honcov a vraj v chotári Trlinok je teraz zajacov ako maku. Štúr spočiatku váhal, no potom si uvedomil, že s priateľom Lačným sa dohovorili na pondelok, a to je vlastne Štedrý deň. A v takýto „Boží deň“ sa nepatrí zabíjať ani poľných králikov. Pokýval hlavou, že dobre a odišiel do domu pre kabát a pušku.

Toľko historické pramene, svedkovia, o ktorých hovoria archívy. Žiada sa mi ale ešte dodať inšie. Nuž, má to súvis so všetkým, čo nám Štúr zanechal. Okrem smutnej stopy v modranskom chotári.

Jesto toho veľa, čo nám Štúr odkázal, čo povedal. Ale vari ešte viac, čo - nedopovedal. Bo nestihol. Nezadefinujúc, ba sa ani nesnažiac akademicky pátrať po neuchopiteľných záchytných bodoch na hrane dojmológie v znamení kebyzmu (teda v duchu hesla „čo by bolo keby“...), kdesi zo záhybov duše sa človeku derie aj po 165 rokoch od najpravdepodobnejšej verzie Štúrovho strelného poranenia a jeho následného a boľavo predčasného skonu, iba jediné slovko: škoda. Možno až priveľmi skrivodlivosť a nežičlivosť času, v ktorom Ľudovít Štúr, anjel predtuchy o spravodlivej slovenskej veci žil, spôsobila až vyvolila prozreteľný priestor tým, ktorí ono nedokončené a Štúrom nevypovedané, súc, stanoviac sa jeho pokračovateľmi či v tom najlepšom duchovnými tútormi, predsa len kde-tu vyrieknu. 

Keď som svojho času s dychtivým záujmom čítal vo víkendovej prílohe denníka  Pravda esej literárneho vedca Jána Zambora o básnikovi, prekladateľovi a esejistovi Jozefovi Mihalkovičovi, ktorý, slovami J. Zambora „sa koncom januára v modranskom okruží spriaznenosti dožil osemdesiatky“, oči mi spočinuli na pasáži, ku ktorej sa slovo od slovu oddá v priam výstavných vetách utkaných z nekonvenčných myšlienok vskutku motivačne navracať.  Ako uvádza J. Zambor, v Roku Ľudovíta Štúra v roku 2015 sme si jedným citátom pripomeňme Mihalkovičovo presvedčivé videnie tejto osobnosti v eseji Živé slová (mimochodom, básnik bol prvým riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre): 

„V podloží poučeného a dozaista i jasnozrivého vedomia rozozneli sa u neho registre, cez ktoré vnímal univerzálne dištinkcie civilizovanej komunity, akými rozumieme sebavedomie, svedomie, úctu k cíteniu druhého človeka, spolupatričnosť, súcit. Výzvy k rodákom, ustarostenosť v ich mene, aby sa neopúšťali, nebáli sa chopiť svojho svätého práva, svojich možností, v skutočnosti vôbec nezostarli, ozývajú sa preformované, preformulované, preladené do iných tónin a s rovnakou naliehavosťou zo všetkých strán i dnes. Dobiedzajú, predierajú sa do našich dní so svojou krásnou, starodávnou ohnivosťou a zrnovosťou, ktorá je oveľa viacej ako iba ‚múdra‘ a ‚poučená‘ či ‚starosvetská‘. Pociťujeme ich v ich štúrovsky mladistvej dychtivosti ako synovský dar, ako vzácny reflex európskeho kultúrneho univerza, z ktorého vzišiel a ku ktorému sa hlási aj náš vlastný malý svet, v ktorom sme čiastočkou nevídaného vesmíru dejov a nádejí. V ktorom sa trpí a zápasí, no aj žije, a kde sa spolu s ostatnými máme prečo hlásiť aj my o svoj nárok. Pod jednou podmienkou: ak sa nebudeme opúšťať a nebudeme ‚klesať na duchu‘.“

 

Nuž tak práve k tomuto nám, jasnozrivosť naša nadčasová, úprimnými Štúrovými prianiami a k žizneradosti sa primkýnajúcou dychtivosťou sformovaná, aj pomáhaj a prozreteľne nás k cieľom týmto hodným bez okolkov veď! Aj v trúchlivom 12. januári 2021 - v deň 165. výročia skonu nášho národného velikána.

 

ĽUDO POMICHAL - Modra 22. decembra 2015

FOTO: AUTOR

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 42x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2021 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line