„Nemám čas ani len zomrieť…“ – koľkokrát si takto vzdychneme v tom našom (ne)konečnom pozemskom kolobehu a zápase s neúprosným Časom. Nikdy nemal dostatok času ani môj priateľ –  zďaleka nielen od pera – Alexander Kormoš (1941 – 2020), ktorý mi takpovediac odmalička bol zároveň aj vzorom a príkladom. Samozrejme, nielen v literatúre, ale aj v premnohých zásadných, mimoliterárnych otázkach. S Majstrom Časom si však ani on nedokázal poradiť, napokon aj on odišiel. Odišiel však tak, že predsa len zostal medzi nami, akoby večne živý… Ako tie jeho plamene (jazyka) a ten jeho prameň – Večne živý prameň (podľa názvu jeho v poradí poslednej zbierky básní). V roku 2021 ak už nie oslávime, tak si aspoň pripomenieme nedožité osemdesiatiny A. Kormoša. Našou povinnosťou zostáva hlbšie-lepšie spoznávať, uctievať-vážiť si, šíriť-siať semená jeho bohatého životného diela, veď práve od neho vieme: „pochovávať znamená sadiť“. V tomto svojom skromnom príspevku sa o to pokúsim aj pomocou slov, ktoré som si od Šaňa Kormoša pozaznamenával v uplynulých desaťročiach, resp. ktoré som si uložil z našej bohatej elektronickej pošty.

 

Hneď na úvod sa mi núka dosť tvrdý oriešok-bonbónik. Samozrejme, z času na čas sme sa (prísne-presne v záujme veci) aj my akožepohádali, medzi sebou sme sa vyslovene priateľsky kritizovali. Oprávneným „zlepšovákom“ sme sa však vždy tešili a neodôvodnene by sme zlé slovo nevyriekli, najmä nie jeden na druhého. Pri jednej dosť vyostrenej príležitosti mi napísal: – Viem, že mnohí by ma radi pochovali (hoci aj za živa), ale ešte som tu, ešte som nezomrel! Viem si predstaviť, čo budete robiť s mojimi dielami, keď už nebudem môcť nikoho „vyrušovať”! Ja som vaše rukopisy redigoval toho času oveľa svedomitejšie a starostlivejšie. Imro, daj mi možnosť skorigovať moje texty, nechcel by som totiž spôsobiť škandál, lebo to by bola hanba pre nás všetkých. Sľubujem, že ešte dnes do večera Ti pošlem mnou opravenú a zredigovanú verziu, s ktorou nikdy nebudete mať nijaký problém… A. Kormoš pravidelne musel vysvetľovať, prečo vlastne píše aj po maďarsky: – U mňa je to bežná vec tak v literatúre, ako i v publicistike, že sa rád prihováram aj k príslušníkom väčšinového národa. V poslednej fáze asimilačného procesu totiž pokladám za bytostne dôležité z prvej ruky hodnoverne informovať aj príslušníkov väčšinového národa o životnom pocite príslušníka slovenskej inteligencie a o skutočnom postavení slovenskej menšiny v Maďarsku. Je dôležité písať aj po maďarsky o tom, ako prežíva naša slovenská inteligencia a celá naša národnosť následky neprirodzenej asimilácie, keďže väčšina maďarských médií tak o postavení, ako i o počte národnostných menšín živoriacich v Maďarsku šíri zavádzajúce informácie; nebezpečné nepravdy a ešte nebezpečnejšie polopravdy. Jestvujú však aj iné dôvody toho, prečo už od počiatku (od r. 1973) píšem a publikujem v oboch jazykoch. Jeden z mojích cieľov, ktorý som si vytýčil, je dosiahnuť čo najvyššiu úroveň symetrického bilingvizmu, čiže vyváženej dvojjazyčnosti. Ďalším dôvodom mojej dvojjazyčnosti je, že dvojjazyčné publikácie mávajú viacej čitateľov než jednojazyčné. Šaňo náš bol veľký vtipkár, pritom aj tie naše najabsurdnejšie postmoderné situácie mu zvyčajne pripomínali ľudskú podstatu a základ našej poézie: ľudové piesne, neraz aj tie naše (s)prostonárodné: – Ako sa to môže stať? Na pracovisku dneska bez telefónu, bez počítača? To je ako bez podprsenky, ale bez poneváča! / Pilíšski Slováci na márach ležali, ale sa za živa vyškopiť nedali. Škopila ma mojá najmiléjšá, ked na špacír chodila. Škopila ma z majeránom, s pekným bílým jatelem, a to šecko na znamení lásky, že já tvojá nebudem. / Išla baba pec kúrit, spálila si šeckú riť, máme desku dubovú, spravíme jéj riť novú. / Ked som išel z hája, muzika mi hrála, šeckí myši tancuvali, kočka sa jím smála. Ked sem išou z hája, muzika mi hrála, vajíčká mi štrngotali, čičinka mi stála. – Či sú len krásne tie naše pilíšske pesničky! Vidíš, už je to tu, čo som ja bol už dávno predpovedal! Na psa mráz, a na nás príde apokalypsa, tri prsníky vyzváňajú, zakopali psa!

 

Ikonická osobnosť Slovákov v Maďarsku Básnik, prekladateľ, pedagóg, hudobník a redaktor – novinár Alexander Kormoš sa narodil 10. apríla 1941 v Santove (Pilisszántó). Po maturite v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a ruštiny na univerzite ELTE. Pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, v redakcii Ľudových novín, v budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej škole. Dlhé roky pracoval vo Vydavateľstve učebníc (Tankönyvkiadó), kde redigoval slovenské učebnice pre všetky stupne škôl, respektíve literárne a všetky iné publikácie (národopis, ľudové piesne, atď.) Slovákov v Maďarsku. Zaoberal sa aj zbieraním ľudovej hudby, v roku 1990 vydal bohatú zbierku ľudových piesní F santofském Pilíši zo svojej rodnej obce. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom Literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka SME, z ktorého vyšlo v rokoch 1988 – 1992 spolu 15 čísel. Básnik a prekladateľ patriaci do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku bol spoluautorom antológií Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980) a Chodníky (1984), respektíve autorom samostatných zbierok Polyfónia I (1981), Polyfónia II (1986), Plamene jazyka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986), Ohnivá kytica (ZSSUM, Budapešť 1991), Okrídľovanie kosou (SOS, NTK, BP 1995), Aforizmy (SOS – VE, NTK, BP 1977), Rozdúchať stlmený plameň – Sonety (CSS a ZSSUM, BP 2003) a Večne živý prameň (Vydavateľstvo Ivana Kraska, Nadlak 2016). Ikonická osobnosť Slovákov v Maďarsku A. Kormoš zomrel 10. marca 2020. Samospráva obce Santov mu svoju vďaku a úctu vyjadrila tým, že po ňom pomenovala miestnu knižnicu a odhalila dvojjazyčnú pamätnú tabuľu na jej priečelí.

 

„Kormoš je bezpochyby najmnohostrannejším slovenským básnikom v Maďarsku, človekom nepokojného srdca a prenikavého umu. Rád sa vhĺba do tajov ľudského bytia, popudený šľahá bičom ostrých slov do príživníctva, ľahostajnosti, obmedzenosti a pokrytectva, uvedomujúc si pritom aj svoju osudovú spätosť so širším kolektívom krajiny, ba i sveta.“ (Aladár Králik) „Šaňo, ako sme ho poznali viacerí, bol idealista, ale pritom rozvážny revolucionár. Pomocou jeho básní spoznali slovenskú súčasnosť v Maďarsku mnohí nielen u nás doma, ale aj za hranicami. Našťastie, ostali po ňom stopy, po ktorých môžeme ísť a vďaka ktorým nezabudneme na svoje slovenské korene.“ (Ľudové noviny) Plamene jazyka na pevných morálnych základoch „Prekrásne horí plameň jazyka, / vo vatre ducha praskajú slová. / Zhrievaj nám srdce, divná muzika / – prastaro-múdra, naveky nová!“ – mnohým z nás sú to dobre známe „polyfonické“ verše Alexandra Kormoša, ktorý aj oficiálne, teda podľa nezaujatých znalcov, bezpochyby patril do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku. V prípade tejto našej výnimočnej osobnosti zďaleka nejde „len“ o básnika, ale aj prekladateľa, pedagóga, publicistu a hudobníka. Autor týchto riadkov sa nikdy netajil tým, že svojho priateľa odmalička pokladal za najlepšieho básnika akého tu v našich končinách Slováci v uplynulých stáročiach mali. Márne by sme sa snažili o objektívne hodnotenie. Ak sa raz ktosi podujme na seriózne spracovanie spoločenského diania a kultúrnych dejín v druhej polovici 20. storočia rekordným tempom odumierajúcej slovenskej národnosti v Maďarsku, vôbec nebude mať ľahkú úlohu. Vymotať sa z labyrintu zavádzajúcich, falošných stôp môže pomôcť iba jednoznačné rozlíšenie dobra od zla, úprimných snáh od klamov a sebaklamov a najmä množstva iba navonok veľmi dôležitých osôb od ozajstných osobností. No a ak sme už pri tom, pri tej podstate často o … povrhovanej a pri „Šaňovi našom“, ak vôbec niekto z nás, potom on jednoznačne bol takou individualitou s vyhranenými vlastnosťami, silnou osobnosťou spoločensko-kultúrneho života Slovákov v Maďarsku, ktorá ani po mnohých desaťročiach sa nebude dať obísť alebo odbaviť mávnutím ruky. Náš všestranný „viac než básnik“ bol odjakživa nepohodlným „javom“, tŕňom v očiach malých kráľov, so svojou pravdou a zásadovosťou bol vždy v ceste mocipánom. Pritom tá jeho pravda nebola iba akási jednostranná či relatívna, skôr univerzálna a absolútna, stavaná na pevných morálnych základoch a často krutých životných skúsenostiach.

 

A. Kormoš patril ku generácii našich literátov, ktorá po štvrťstoročnom literárnom „neme“ v druhej polovici uplynulého storočia veľmi citlivo reagovala na zrýchľujúce sa odnárodňovanie a stratu materinského jazyka. Ako to zdôrazňujú aj literárni vedci venujúci sa tzv. dolnozemskej slovenskej tvorbe, v poézii Kormoša je menšinový aspekt jeho odkazu vsadený do širšieho historicko-spoločenského kontextu, vo svojej poézii chápe a poníma svet v širokých súvislostiach, súradniciach. Jeho básne posmeľujú čitateľa k zachovaniu kultúrnych hodnôt Slovákov žijúcich v Maďarsku, predovšetkým slovenského jazyka, ktorý je základom a podstatou národ(nost)nej existencie. Ich autor povzbudzuje rodičov, pedagógov a študujúcu mládež k vytrvalosti a húževnatosti v oblasti zachovania a pestovania slovenskej tradičnej kultúry a slovenského jazyka, čo je podmienkou prežitia našej národnosti aj za najhorších okolností. A. Kormoš tvoril a publikoval v oboch jazykoch hneď od počiatku svojej autorskej činnosti. Veď tradičný vzťah k obom jazykom a kultúram je charakteristický pre celú našu národnosť. Symetrická dvojjazyčnosť, ktorá je na slušnej úrovni, pomáha upevňovať kontakty medzi oboma národmi. Dialóg medzi dvoma literatúrami a kultúrami umožňuje vzájomné poznanie sa, porozumenie a spoluprácu. V našom prípade poznanie slovenskej materinskej reči a kultúry je základom zachovania národnostnej identity, poznanie maďarskej reči a kultúry je podmienkou integrácie v okruhu väčšinového národa, sprostredkovanie literárnych a iných kultúrnych hodnôt je zase predpokladom plnenia funkcie mosta medzi oboma národmi.

 

Na záver si dovolím pripomenúť niekoľko príznačných a veľavravných tzv. mimoliterárnych aktivít A. Kormoša. V r. 1990 bol iniciátorom a spoluzakladateľom Slobodnej organizácie Slovákov (SOS) a Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM). V Békešskej Čabe viedol a na gitare sprevádzal mandolínový orchester slovenskej školy. V slovenskom gymnáziu v Budapešti založil a sprevádzal spevácky zbor. Neskôr tam založil a viedol krúžok bendžistov a gitaristov. V pilíšskych obciach Santov a Čív vyučoval žiakov základnej školy hru na gitare. Vo svojej rodnej obci v r. 1980 založil a do r. 1990 viedol a na gitare sprevádzal ľudový spevácky zbor Studienka, ktorý podnes funguje.

 

Imrich Fuhl (NK 2021)

foto: Ľ. Pomichal, archív, internet