Na pohľad si vybavíte bavkanie sa so slovnou hračkou. Lenže, pravda pravdúca je opakom, pričom jej obsahom je príjemnosť túžobného uvoľnenia sa z osídiel koronavírusovej sociálnej kazajky. Bez dlhšieho napínania: čo osožnejšie, nádejnejšie i zdravšie nás môže povzbudiť aj utužiť, ak nie voľnosť v prírode, nadýchnutie sa sviežosťou jari. Aby exkurz, ktorý historicky vytvára oblúk poznania na trase Budapešť – Pilíš – Banská Štiavnica – Tatry, mal aj pozoruhodný osobnostný rozmer, pomyselne sa vydajme na potulky v dobovej koženej horskej obuvi chýrneho Edmunda Viliama Téryho – lekára, milovníka prírody, turistu a horolezca.
Príbeh objavného peštianskeho lekára, ktorého otec, rodák z dolnorakúskeho mesta Ebergassing, dal do matriky 4. júla 1856 v malej obci Beba Veche (po maďarsky Óbéb), ležiacej na severozápade dnešného Rumunska – iba kilometer od maďarských a srbských hraníc, zapísať ešte po nemecky ako Edmunda Rickera, sa nie náhodou vyjavuje v súčasnosti ako predobraz trojjazyčného uhorského svetoobčana. V prieniku jeho humanistického poslania lekára, charizmy ochrancu prírody a dobyvateľa vysokohorských výziev, sa totiž vylupuje viac ako len organizátorsko-novátorská fasáda budúceho turizmu.
Napriek tomu, že jeho otec si dal úradne pomaďarčiť meno a budúci „guru“ uhorského, štiavnického i tatranského turizmu nastupoval do školy už ako Téry Ödön, vnímaním prostredí, ktorými počas života prešiel, nemal problém s koloritom i jazykmi troch národov monarchie. Najbližšie mal však k maďarstvu, napokon Téryho životnou baštou sa stala Budapešť, kde si jeho rodičia kúpili dom v mestskej časti Krisztinaváros. V Budapešti získal aj vzdelanie na lekárskej fakulte, ba už ako 20-ročný študent stihol povedať „áno“ Emílii Mészárosovej, dcére vedúceho pracovníka na uhorskom ministerstve kultúry, s ktorou sa spoznal ako účastník výletu do švajčiarskych Álp.
V roku, v ktorom si pripomíname 165. výročie narodenia Edmunda Téryho (1856-1917), sa okrem vkladu všeobecného lekára, inšpektora verejného zdravotníctva či epidemického komisára (v čase cholerovej epidémie roku 1892 významne prispel k jej zdolaniu v podtatranskom kraji), zrkadlia jeho zásluhy v rozvoji organizovanej turistiky. Ak sa kronikári o Térym s úctou vyjadrujú ako o zakladateľovi uhorského turizmu, potom mu hold vzdávajú už na skok od Budapešti. Od roku 1877 sa venoval poznávaniu Pilíšskych vrchov s dominantným Dobogókö (Chotárna skala, alebo aj Búšiaca skala), s nádherným rozhľadom – za priaznivých okolností s panorámou Vysokých Tatier na obzore, od Kriváňa po Lomnický štít. Na vyhliadkovom bode Dobogókö mu v roku 1926 odhalili pamätník.
Jedinečným splynutím s prostredím Banskej Štiavnice sa ako banský lekár, ktorý sa v roku 1880 usadil v obci Štefultov, blysol Téry aktivitami na bájnom vrchu Sitno. Sám bol iniciátorom obnovenia rozhľadne, ktorá vyhorela po zásahu blesku ešte v roku 1852. Na podnet lekára šľachtického rodu Coburgovcov (panstvo mal v kaštieli v Svätom Antone) druhú najstaršiu rozhľadňu na Slovensku znovu vystavali a slávnostne ju otvorili 8. septembra 1886 v prítomnosti E. Téryho, ktorý v tom čase pôsobil už v Budapešti. Skalné bralo pod rozhľadňou v novej architektonickej podobe dodnes nesie jeho meno.
Edmund Téry, podľa dobových prameňov, ktoré knižne spracoval slovenský znalec hôr a publicista Ivan Bohuš, prekypoval mysľou empatického spoločníka s nadštandardným citom pre altruizmus, najmä však pokušiteľa masívov, brál a dolín Vysokých Tatier. Po prvý raz jeho zrak spočinul na tatranských štítoch, keď sem Edmund prišiel ako 19-ročný študent. Od prvého okamihu s nimi splynul, bola to láska na celý život. Prichádzal sem s manželkou Emíliou i dcérou Etelkou, mal tu množstvo priateľov, s ktorými zdolával štíty vrátane Lomnického. Pod ním z Téryho iniciatívy vzišiel aj drahokam – vysokohorská chata nesúca jeho meno v Malej Studenej doline. Dielo staviteľa Gedeona Majunkeho dali do užívania verejnosti v auguste 1899, Téryho chata je dodnes ikonou našich veľhôr opradenou príbehmi.
Patrím k šťastlivcom, ktorí sa kochali krásou výhľadov zo všetkých troch spomenutých sugestívnych miest. Každý z pomyselných bodov na pilíšskom Dobogókö, na Sitne či na „Térynke“, ako jej familiárne vravíme, má s iniciálami ET čudesnú magickú atmosféru. Láka, inšpiruje, oduševňuje. Vrelo tieto zážitky odporúčam i vám. A zajedno aj vo vašom mene snímam pred dielom Edmunda Téryho aspoň taký impozantný širák, s akým ho zvykli stretávať fotografi na jeho tatranských túrach.
ĽUDO POMICHAL
(autor je publicista, rubrika POHĽAD ZO SLOVENSKA vychádza raz do mesiaca v týždenníku Slovákov v Maďarsku ĽUDOVÉ NOVINY, v ktorých je členom redakčnej rady)