Bol viac humanista ako politik, klasický homo politicus, stále verný svojim ideálom: slobode, spravodlivosti a solidarite. Takto charakterizovala Alexandra Dubčeka nemecká politička Rita Süssmuthová, bývala predsedníčka Spolkového snemu. Jeho životný aj politicko-spoločenský príbeh priblížil veľmi citlivo pred piatimi rokmi, teda v čase, keď sme si pripomínali 95. výročie narodenia Alexandra Dubčeka, publicista Vladimír Jancura v prílohe denníka PRAVDA Víkend. S láskavým dovolením autora i redakcie uverejňujeme text, ktorý vyšiel v novembri 2016.

Kde sa tu vlastne vzal Dubček? Veľa totiž nechýbalo a bol by sa narodil v Spojených štátoch amerických. „Počal ma pár slovenských socialistických rojkov, ktorí emigrovali do Chicaga,“ uvádza v pamätiach s názvom Nádej zomiera posledná.

Otec Štefan prišiel do USA v roku 1912, zamestnal sa ako tesár. O štyri roky neskôr sa už pohrával s myšlienkou zostať tam natrvalo a prijať americké občianstvo. Na zábave v chicagskom Slovenskom robotníckom dome sa zoznámil s krajankou Pavlínou Kobyldovou. Stala sa jeho manželkou.

Po vzniku ČSR sa však Dubčekovi rodičia rozhodli vrátiť domov. V marci 1921 už mali našetrené na loď. Ich starší syn Julo mal vtedy 15 mesiacov a mladší, ako to sám Dubček vyjadril v knihe spomienok, „bol na ceste v matkinom živote“.

V rodnom Uhrovci našla rodina starootcovský dom v neobývateľnom stave. A tak sa nasťahovali do malého bytu v dome, ktorý patril miestnej evanjelickej farnosti. Dnes je na ňom pamätná tabuľa s výrokom Dubčeka: „Nezahynie národ, ktorý sa riadi tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím.“

Je symbolické, že Dubček sa narodil v tom istom dome, v ktorom pred vyše sto rokmi prišiel na svet iný veľký Slovák – Ľudovít Štúr. Sám Dubček pripisoval tejto zhode okolností istý význam. Čo je však dôležité: ani v časoch, keď sa národná hrdosť považovala za nacionalistickú úchylku, neprijal skreslený pohľad na Štúra a jeho činy.

Hlavnú chybu zistil v systéme

Dubček mal na detstvo v Uhrovci len hmlisté spomienky. Ako trojročný putoval s celou rodinou ďalej na východ – až k čínskym hraniciam. Rodičia doma popredali, čo sa dalo, a všetky úspory vložili do robotníckeho družstva Interhelpo, ktoré sa vybralo do sveta pomáhať novému Rusku. Podľa rozprávania agitátorov mal ich tam čakať zemský raj. O to viac boli prekvapení, keď po mesiaci cesty-necesty vlakom sa spolu s ďalšími 302 spoluobčanmi ocitli v polofeudálnom Kirgizsku. Koľajnice sa končili štyri kilometre pred hlavným mestom tejto vtedy sovietskej republiky…

„Keď spomínal na toto obdobie života, rozpamätával sa aj na akútny nedostatok pitnej vody, na hlad, na strašné výjavy zo železničnej stanice v Pišpeku, kam privážali zo stredného Ruska do vyhnanstva tzv. kulakov. Keď ochranka otvárala dobytčáky, z mnohých vypadávali už len mŕtve telá. To všetko ho nemohlo nepoznamenať,“ hovorí Dubčekov priateľ, historik Pavel Polák.

Mnohí slovenskí prisťahovalci nevydržali tvrdé životné podmienky a postupne sa vracali – buď do európskych častí ZSSR, alebo do starej vlasti. Aj Dubčekovci po ôsmich rokoch dvihli kotvy a pobrali sa do Gorkého, ako vtedy Sovieti premenovali Nižný Novgorod.

Bohvie ako by to s Dubčekovcami v novom Rusku dopadlo, nebyť incidentu, do ktorého sa dostal Alexandrov starší brat. Kvôli tomu sa na Slovensko vrátila najprv matka s Julom a rok pred mníchovskou zradou aj otec s mladším synom.

Ďalší dlhodobý pobyt v Sovietskom zväze, už priamo v Moskve, absolvoval A. Dubček v druhej polovici 50. rokov, keď študoval na tamojšej Vysokej straníckej škole. Na vlastnej koži vtedy pocítil politický odmäk, ktorý nastal po odhalení zločinov Josifa Stalina a jeho mocenskej kliky. „Už vtedy pochopil, že chyba nie je v kulte osobnosti, ako to vtedy nazývali, ale v systéme,“ tvrdí Polák.

Dovedna teda Dubček prežil v ZSSR sedemnásť rokov! Kto iný, ak nie on mal dôverne poznať sovietsku mentalitu? Keď však v osudnú noc z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli do pracovne prvého tajomníka ruskí výsadkári a jeden z nich mu mieril samopalom na zátylok, Dubček stále nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. „Ako to mohli urobiť práve mne?“ opakoval ešte aj po rokoch.

Proti zlu tlmeným hlasom

Dubček vstúpil do komunistickej strany už v polovici roku 1939. Vtedy to bol riskantný krok – ľudácky režim postavil KSS mimo zákona. Ako mnohí iní podieľal sa na distribúcii nelegálnych tlačovín. Neskôr sa so zbraňou v ruke zapojil do Povstania a bol dokonca dvakrát ranený. Až do roku 1949 ostával robotníkom: zámočníkom, údržbárom, neskôr operátorom destilačného systému.

Hneď po vojne sa oženil. Mimochodom, jeho životná družka tiež absolvovala s rodičmi a Interhelpom cestu za utópiou v Kirgizsku. Rodinu si založil v Trenčíne. V tamojšej droždiarni postupoval a už-už sa mal stáť zástupcom riaditeľa, keď dostal ponuku nastúpiť do straníckeho aparátu. Prečo ju prijal? „Strana bola pre mňa vtedy viac ako iný možný zamestnávateľ, veď stelesňovala to, v čo som veril,“ povedal krátko pred smrťou. Iný politik by v roku 1992 takýto „detail“ zo životopisu radšej zamlčal…

Už ako 42-ročný sa stal prvým mužom Komunistickej strany Slovenska a zároveň členom užšieho vedenia KSČ. Ako si vysvetliť takýto rýchly vzostup?

Jedným z mýtov, ktorý o Dubčekovi pretrváva, je tvrdenie, že bol nevýrazným politikom a práve taký politický typ sa vtedy, za čias Antonína Novotného v Československu „nosil“. Ale aj vďaka Dubčekovi mala Pražská jar bratislavské predjarie s revolučným kvasením, ktoré sa začalo ešte v rokoch 1963 – 1964. Začalo sa otvorenejšie hovoriť i písať o rôznych neduhoch a zvrátenostiach spoločenského života a ekonomiky i o bielych miestach v našich dejinách. Aj vďaka Dubčekovi sa podarilo v polovici 60. rokov presadiť úplnú rehabilitáciu mnohých obetí represálií a nezákonných politických procesov po Víťaznom februári.

Dnes mu kde-kto nevie zabudnúť, že bol vysokým funkcionárom komunistickej strany. Vtedy sa však systém nedal meniť ináč ako zvnútra KSČ a z jej najvyšších pozícií. Navyše, nedal sa meniť ináč, ako metódou drobných krokov. Preto si Dubček počínal obozretne, razil heslo postupných reforiem, výhrady voči teórii a praxi reálneho socializmu vyslovoval „tlmeným hlasom“ (to bol jeho obľúbený výraz). Keď však nadišla chvíľa rozuzlenia, vedel sa aj zaťať a prejaviť politickú vynaliezavosť. „Dubček bol síce slušný, no zároveň aj mazaný politik,“ dopĺňa Stanislav Sikora z Historického ústavu SAV.

Január 1968 vyniesol Dubčeka na vrchol politiky, ktorá sa vtedy „varila“ v Prahe. Z budovy ÚV KSČ potom riadil proces predznamenávajúci a v mnohom aj pripomínajúci Gorbačovovu perestrojku. V porovnaní s „Gorbym“ však v malom Československu na sklonku 60. rokov mal reformátor oveľa prísnejšie limity. Aj tak to bol veľkolepý pokus poľudštiť „reálsocializmus“. Skončil sa však pod pásmi spojeneckých tankov.

Stále sa objavujú pokusy pripísať to ako politicky neúspech Dubčekovi. Vraj mal postupovať prezieravejšie a pragmatickejšie. Vyčítajú mu prílišnú dôverčivosť až naivitu či „aspoň“ politický romantizmus. „Ak sa oslobodzujúci pokus skončí neúspechom a má za následok tuhší útlak ako predtým, vybíja sa horkosť z porážky na protagonistoch tohto pokusu,“ postrehol Eduard Goldstücker, jeden z vedúcich intelektuálov Pražskej jari.

„Pokúsil som sa o 20 rokov skôr reformovať to, čo sa o 20 rokov neskôr už reformovať nedalo,“ smutne skonštatoval Dubček na konci života.

Sen o zriadení s ľudskou tvárou

„Európa mohla byť oveľa ďalej, keby bolo Alexandrovi Dubčekovi umožnené po roku 1968 pokračovať v jeho politike,“ povedal Willy Brandt, bývalý nemecký ľavicový politik a spolkový kancelár. Takmer 20 rokov žil Dubček vo vnútornom exile, každý jeho krok sledovala osobitná jednotka ŠtB.

Svoje výhrady opätovne predkladal vrchnosti „tlmeným hlasom“. Dočkal sa slobody, ľud volal „Dubček na Hrad“, ale zamatovú revolúciu za jej kulisami usmerňovali už iné sily, pre ktoré Pražská jar bola navždy prekonanou etapou. Umožnili mu vrátiť sa len tam, odkiaľ z vysokej politiky bol kedysi „odídený“ – do predsedníckeho kresla v parlamente federácie.

O dva roky neskôr: autonehoda a smrť stále opradená tajomstvom. Bez ohľadu na výsledky vyšetrovaní sa Dubčekova smrť stala súčasťou jeho legendy, veľmi podobnej legende Štefánikovej.

Zanechal sen o tretej ceste, o socializme s ľudskou tvárou. A večnú otázku: má vôbec slušnosť miesto v politike?

VLADIMÍR JANCURA

Pravda, november 2016

 

Pred 95 rokmi sa narodil Alexander Dubček.
Jeho syn Milan prezrádza: Nebol iba náš, bol všetkých

“Možno je našou povinnosťou trochu viac pripomínať, ako žil, kde pôsobil, a dávať predovšetkým našej strednej a mladšej generácii množstvo podnetov z jeho mimoriadne aktívneho života,” poznamenal pred piatimi rokmi vtedajší premiér SR Robert Fico, podľa ktorého môže byť Slovensko hrdé, že malo Dubčeka, že malo velikána, ktorý dokazoval v 60. a 70. rokoch európsky a svetový rozmer.

“Myslím si, že myšlienka politiky s ľudskou tvárou, v roku 1968, politika socializmu s ľudskou tvárou, bola famózna. Predstavovala neuveriteľnú alternatívu tvrdému kapitalizmu, a preto aj bola taká populárna. Preto by som bol veľmi rád, keby inšpirácia, ktorá je v tomto pojme, sa dala preniesť aj do súčasnosti a bol by som veľmi rád, keby aj politika na Slovensku mala svoju ľudskú tvár,” podotkol v novembri 2016 Robert Fico počas pripomienky 95. výročia narodenia Alexandra Dubčeka. Podľa neho sa musí dnes venovať podstatne väčšia pozornosť sociálnej stránke trhového hospodárstva. “Ja preto vždy budem vnímať všetky vyjadrenia, všetky počiny Alexandra Dubčeka ako veci, ktoré sú neuveriteľne dôležité aj pre súčasnú svetovú budúcnosť,” dodal.

Na spomienkovom podujatí v Uhrovci sa 26. novembra 2016 zúčastnili i synovia Alexandra Dubčeka, Milan a Pavol. Milan Dubček podľa svojich slov pociťuje hrdosť na otca. “Ja som pracoval aj v diplomacii a skutočne mnohí kolegovia z rôznych kútov sveta, keď som povedal, že Alexander Dubček je môj otec, tak úplne z toho boli vo vytržení… Dubček bol osobnosťou od Argentíny po Indiu, Japonsko, tak je to príjemný pocit, je to pocit hrdosti samozrejme,” povedal. Otec, ako uviedol Pavol Dubček, bojoval za dôstojný život človeka. “Nebol iba náš, bol všetkých,” podotkol.

Súčasťou spomienkového podujatia bol i kultúrny program či vernisáž výstavy pod názvom Alexander Dubček, významná osobnosť moderných dejín Slovenska a európskej politiky, tiež premietanie filmových dokumentov o živote štátnika. Sprievodnými akciami boli i odborné semináre o živote a skutkoch Dubčeka.

 

ČÍTAJTE AJ:

Meno Dubček otváralo dvere do sveta, hovorí jeho priateľ a historik Laluha

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/507946-meno-dubcek-otvaralo-dvere-do-sveta-hovori-jeho-priatel-a-historik-laluha/

 

ALEXANDER DUBČEK

27. novembra 1921 sa narodil v Uhrovci, v rovnakom dome ako Ľudovít Štúr
1925: odchod rodiny do sovietskeho Kirgizska
1938: návrat rodiny na Slovensko
1939: vstup do KSS
1944: aktívna účasť v Slovenskom národnom povstaní
1949: začiatok kariéry profesionálneho politického pracovníka
1955: vyslaný na štúdium, Vysoká politická škola v Moskve
1963: zvolený za 1. tajomníka ÚV KSS
1968: zvolený za 1. tajomníka ÚV KSČ
1968: deportácia do Užhorodu a ďalej do Moskvy
1969: zbavený funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ a neskôr aj predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR
1970: veľvyslanec v Turecku, po návrate vylúčený z KSČ
1970: zamestnanec lesného závodu
1985: odchod do dôchodku
1989: zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia
1990: prvý laureát Ceny Andreja Sacharova za podporu ľudských práv
1992: zvolený za predsedu Sociálnodemokra­tickej strany Slovenska
7. novembra 1992 umiera v Prahe na následky zranení pri ťažkej autonehode

 

BLOG ĽUDA POMICHALA NA PORTÁLI SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE:
Augustové impresie v svetle ľudskosti Alexandra Dubček

V hrmote tankov šesťdesiateho ôsmeho mi išlo iba na jedenásty rok. Ktosi by si poťukal po čele: čože tu chlapče, rozumčekuješ? Ale ba! Každým pórom som už pár rôčkov pred osudovou nocou 21. augusta s dychtivým chlapčenským obdivom hľadel, keď sa k mojim maltou a vápnom zafŕkaným maminým bratom, otcovi a ich priateľom, s ktorými stavali jednu z prvých súkromných chát na jazerách v Senci, približoval ujo Dubček. Na kus reči. Chlapskej, dobrotivej i úsmevnej. Veď aj bolo o čom, sám staval  chatu na neďalekej miernej vyvýšenine. Prischol jej nadlho prívlastok Dubčekov kopec.

Prečo mi smutné výročie evokuje tieto sekvencie? Veď súcejšie by možno bolo velebiť obdivovaného Kryla, haniť nenávidenú mašinériu Brežneva… Mne sa ľúty čas akosi viac, aj ako novinárovi, vyjavuje v kontúrach, ktoré mali pokračovanie v príbehoch stretnutí s Alexandrom Dubčekom. Najskôr po viac ako troch desaťročiach, keď šéfredaktor vtedajšieho týždenníka Slobodný piatok Jozef Sitko, zvolával predstaviteľov kľúčových médií  na debaty s politikmi.

V reštaurácii nad lodným prístavom Danube, už po oficiálnej časti, keď bol aj čas na nešnurované debaty, som znenazdajky prekvapil pána Dubčeka otázkou, či už má postrihaný vinohrad. Sprvoti bol vari aj zaskočený touto témou, veď v tom čase všade zúrila politika, žiaľ, aj pseudopolitika. Dobrodušným úsmevom zahnal rozpaky, až z neho spontánne vyšlo: Ste figliar, asi o mne veľa viete… Opätoval som priaznivý tón: ale veď predsa aj kedysi na chate v Senci ste mali pár koreňov, iba tak, na chuť hrozna…

A boli sme témou, ako sa vraví, doma. Pospomínali sme na prvých chatárov, pričom som mu nevtieravo nemohol neskloniť kompliment: roky nám síce všetkým pribúdajú, ale duch Vašej vľúdnej empatie má schopnosť mladíckej mágie. Iba tak, pre seba, som si potom hútal: a čo sa čuduješ, veď uhrovecké gény zo štúrovského domu, oplývajúcim geniom loci, pretože v ňom sa Dubček narodil, musia blahorečiť takýmto cnostiam. Najmä ľudskosti.

Keď sa mi koncom novembra deväťdesiateho prvého dostalo cti zaradiť sa ku gratulantom na Bratislavskom hrade, kde pán Dubček „odmieňal“ svoju sedemdesiatku, ešte som ani nestihol pri vystretí pravice predstaviť sa, ako velí bontón, odzbrojil ma úsmevom: A čo v Senci? Dobrá bola úroda? Galantne som prikývol s dôvetkom, že mu želám ešte „mnoga ljeta“ takej bodrej pozitívnej mysle. A opäť iba tak pre seba som si hútal – napriek všetkému, čím mu nepriazeň kabátnikov, prekrúcačov, nactiutŕhačov a kadejakých „skaderúk a skadenôh“ ublížila, ponížila.

Päťdesiattri rokov od osudového 21. augusta preto pre mňa zostáva ako svetlá spomienka na muža, ktorého ani samostatná slovenská prítomnosť nedokázala dodnes nielenže doceniť, ale ani pochopiť. Ako prímer, že politika sa naozaj dá robiť aj s ľudskou tvárou. Ako to vyjadril spisovateľ Ľuboš Jurík v samom závere jeho príbehového biografického diela o Alexandrovi Dubčekovi? „Slovenský národ – tá jeho lepšia časť – sa v hľadaní hodnôt môže oprieť o také morálne autority, ako boli Štúr, Štefánik, Dubček. Zrejme prejde ešte veľa rokov či desaťročí, kým budeme mať šťastie a vyrastú také osobnosti, ako bol aj Alexander Dubček. Lenže šťastie nikdy dvakrát neklope na tie isté dvere.“

ĽUDO POMICHAL
18. augusta 2018

(autor je publicista, rubrika POHĽAD ZO SLOVENSKA vychádza raz do mesiaca v týždenníku Slovákov v Maďarsku ĽUDOVÉ NOVINY, v ktorých je členom redakčnej rady)