Nad hlavou sa prevaľuje more. Padajú z neho milióny prázdnych ulít. Za milióny rokov stvoria hrubú dosku vápenca. Rozlomí sa na planiny. Nie jeden, ale niekoľko Stratených svetov Arthura Conana Doyla, do ktorých voda leptá škrapy, závrty, strašidelné priepasti. Na stenách sa držia tisy, klokoče. No najostrejšie zuby Zádielskej planiny driapu boriny, relikt z treťohôr, spred 2,5 milióna rokov! Na vrchole ďalšieho svojbytného sveta, Silickej planiny vychádza z bielych „oblakov“ Gábor Rusznyák. Pasie 450 oviec. Sám. Pásol tu otec, dedo, jeho dedovia. Stovky rokov. Stovky jaskýň ukrývajú planiny. Z jednej správcovia vyháňajú turistov, ktorí vychutnávali tisícročné ticho. Dostali oznam zo susediaceho lomu – budeme strieľať, vypracte jaskyňu, môže vám spadnúť na hlavu. Vitajte v Národnom parku Slovenský kras! V denníku PRAVDA ho približuje reportér ANDREJ BARÁT.

Narúbali ste pokuty a pýtate pomoc?

More nad hlavou pastiera zo Silice maľuje Dalí. Straší búrkovými mrakmi, no nakoniec iba tiene kropia riedku krajinu. Vyroja sa z nej v húfoch modráčiky, za nimi hlohy, liesky, drienky, ktoré sa za desaťročia dokázali ubrániť dobytku. Okrem oviec a kôz sa tu kedysi pásli kone, kravy, mangalice. Pasienky s poľami padajú do jám. Voda padajúca na planinu okamžite zmizne. Varovali nás. Nebude na vás pražiť len zhora, ale aj zdola, z rozpálenej skaly. Kde sa napiť?!

Psy už žrali. Pastier ich okríkne. Štekajú, vrčia, hrozivo sa preskupujú. No predsa vlk stádo občas prekabáti. Aj vlani strhol ovce. Mal by sa strieľať? „Hát, nie. Veď vlk sem patrí.“

Fúzatý pastier hlavou pokyvuje k starým miestam, kde možno nájsť v tejto pustine vodu. Tam, v závrtoch. No ubúda jej. A takých, čo by dnes ešte chceli pásť, už nadobro ubudlo. „Mladí prídu. Ale vydržia robiť deň, dva.“ Pasie sa oveľa menej. Rusznyák hovorí, že tento kraj bol kedysi oveľa krajší, vraj ako park, návštevníci sa nevedeli dojesť čerstvého syra. „Dnes syr už nerobíme.“ Pastva na Silickej planine je len drobným črepom Národného parku Slovenský kras. No v minulosti predstavovala dôležitú súčasť pestrej mozaiky. Jeden zo psov neodolá a hryzká votrelcovi ruku.

Pastierov zhruba pred polstoročím vyhnali ochranári. Z najkrajších prekvitajúcich a bzučiacich parkov s podivuhodným menom. Škrapy. Keď sa vyhlasovali rezervácie na Domických či Kečovských škrapách, vyhlásil sa piaty stupeň ochrany, na pastvu sa uvalil zákaz. Ľudia naň nedbali. Dostali pokuty. A ako asi bolo gazdovi, čo mal desať oviec, keď mu vyrubili trest 10 000 korún?

Prestalo sa pásť. Krása potemnela, zarástla, kvety mizli. Chytro sa znížil stupeň ochrany na štvorku, aby sa znova páslo. „Ale čo vy chcete?! Pred pár rokmi ste nám narúbali pokuty, a teraz chcete, aby sme to dávali do poriadku?!“ spomína na výčitky strážca NP Slovenský kras Juraj Popovics. „Aký môžu mať títo ľudia vzťah k ochranárom?“

Ježibaby sú už len v krase

Kras znamená botanickú hostinu. Panónske druhy sa tu miesia s karpatskými. Rastie tu viac ako 1 500 druhov vyšších rastlín. Len tu, jedine tu rastie žltá nádhera – chudôbka drsnoplodá Klášterského. Je za bohatosťou kveteny aj človek?

„Vždy si na exkurziách s turistami kladieme otázky. Prečo sa už nekosí? Prečo sa nepasie? A čo vlastne bolo prvé? Les? Pastvina? Máme sa zlostiť alebo radovať, keď stráne zarastajú? Vracia sa krajina k pôvodnému?“ pýta sa sprievodkyňa Andrea Miškufová z EduTrek Slovakia. Organizujú turisticko-vzdelávacie exkurzie pod názvom Krížom-Krasom. Ide o zásadné otázky. Totiž, ako by mal vyzerať národný park? Mal by sa nechať zarásť? Spásť?

„Je fakt, že človek sa v krajine Slovenského krasu vo veľkej miere prejavoval desaťtisíce rokov,“ naznačuje jaskyniar Gabriel Lešinský. Po prvé, kras bol aj v minulosti teplou oblasťou. Podľa tunajších jaskyniarov patril medzi prvé lokality na území Slovenska, ktoré osídľovali ľudia. Ľahko sa tu pestovalo, zimy boli slabšie.

„No najmä – pasie sa tu už 7 500 rokov! Lovci a zberači, tí lovia a zbierajú. Ale pastieri? Tí potrebovali pastviny, trávu, museli vo veľkom odlesniť krajinu,“ upozorňuje Lešinský. Takže je nakoniec krása krasu aj ľudským výtvorom? Jednu z odpovedí prináša pichľavá, a predsa pôvabná stvora.

Slovenský kras je dnes už posledným miestom na Slovensku, kde ešte rastie ježibaba. Kriticky ohrozený druh. Presnejšie ježibaba belasá rusínska. Kedysi sa vyskytovala aj v okolí Topoľčian, Trnavy. V Česku sa považuje za vyhynutý druh, naposledy ju uložili do herbárov v roku 1922. Mizne. Pretože mizne pastva.

No z pastvy netreba robiť „hrdinku“. Väčšinu územia Slovenského krasu aj tak tvoria lesy. Čo s nimi?

Drevo? Orol z vás spraví boháčov

Jedna z trás Krížom-Krasom vedie na planinu Dolný vrch, do kedysi neprístupnej zóny, do lesa mŕtvych obrov, po bývalých uhliarskych chodníkoch za prastarými dubmi. Vydali sme sa za nimi na vlastnú päsť, bez sprievodcu, a tak sme aj dopadli. Sklamaní sme sa motali obyčajným hospodárskym lesom. Asi sme si naivne mysleli, že nám budú padať rovno pred nohami. Tak kde sú tie velikány? Kde sú tie poklady?

V jadrovej zóne, v najzachovanejších častiach, kde sú sústredené prírodné hodnoty najvyššieho významu. Jadrová zóna tvorí 24 percent z celkovej výmery parku (pričom v 5. stupni sú len štyri percentá územia). Podľa kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) by to však malo byť až 75 percent. V Nemecku žiaden z národných parkov nespĺňa tento cieľ, aj NP Bavorský les má len 72 percent. No rozdiel oproti slovenským národným parkom je ten, že Nemci sa rozhodli k tomu cieľu priblížiť, hoci to potrvá desaťročia.

Dobrou správou je, že lesnatosť NP Slovenský kras je už dnes na úrovni 78 percent. Tieto lesy dokážu dlhodobo fungovať bez zásahu človeka a môžu sa vhodne dopĺňať s pastvinami. Na Správe NP Slovenský kras chvália lesníkov za to, že väčšinou prebieha šetrná ťažba. Cestou k Dolnému vrchu však míňame haldy spílených kmeňov, zákruta za zákrutou, zablatené zerodované lesné cesty, ktoré žmýkajú zo svahov poslednú vodu. Patrí takýto obrázok do národného parku?

„Patrí, ak by sme boli v nárazníkovej zóne, kde sa môže robiť napríklad opatrenie proti šíreniu lykožrúta,“ povzdychne si Marek Kuchta, koordinátor kampane Osloboďme národné parky. No Slovenský kras problém s kalamitami a lykožrútom nemá. Takisto v haldách, ktoré si fotíme, neležia agáty – invázne dreviny, ktoré by sa mali naozaj odstraňovať. Ležia tu duby.

„Nech sa na to pozeráte akokoľvek, naukladané drevo je niečo, čo človeka v národnom parku nepríjemne prekvapí, vyruší. A na Slovensku je to žiaľ častá skúsenosť,“ dodá Kuchta.

Užívatelia lesov v Slovenskom krase málo využívajú pomoc od štátu – kompenzácie za to, že nebudú ťažiť. Niektorí uverili nezmyslom na sociálnych sieťach, že štát ich nevypláca. Vypláca – a štedro, denník Pravda tomu venoval pár reportáží. Zoológ Milan Olekšák si spomína na prípad, keď ktosi dostal kompenzáciu za to, že na jeho pozemku zahniezdil orol skalný. 200-tisíc korún! Riaditeľ Správy NP Slovenský kras Ján Kilík však vidí väčší problém skôr v poľovníctve. Mnohí vlastníci pozemkov nepristúpia na kompenzácie, ak by prišli o právo poľovať.

Aj štát však v prípade krasu spravil kiksy. Pred niekoľkými rokmi nevyužil predkupné právo na množstvo pozemkov v rámci národného parku. Priestor obsadili firmy, ktoré chcú na planinách zarábať na dreve. Les však nie je jediná zlatá baňa národného parku.

Keby ste videli, koľko vagónov odchádza

Obrovské lomy zaťali do Dolného vrchu, Jasovskej planiny a inde. Záujem o nerastné suroviny stúpa, no ťažba je podľa predstaviteľov národného parku často v rozpore s vodohospodárskymi záujmami, nehovoriac o následkoch na prírodu.

Stretávame mladého jaskyniara, ktorý hovorí, že „vyháňanie“ z jaskýň pre streľby je naozaj časté. Hnevá sa. „Je toto národný park? Je nejaký lom dôležitejší ako jaskyňa utváraná milióny rokov?“ Riešenia skomplikovala už v zárodku – privatizácia.

Ale čo ak to trápi len jaskyniarov, ochranárov? Riaditeľ Kilík totiž poznamená, že v Rožňave veľa ľudí ani nevie, že dva kilometre od nich sa rozkladá národný park. Schválne, spravíme si krátky výlet do mesta. Náhodne na ulici sme oslovili vyše 70 ľudí. A reakcie? Tie lomy, to je strašné! Žiadna ťažba do národného parku nepatrí, ani kameňa, ani dreva! Choďte sa pozrieť na Jasovskú planinu, je to smutné. Chcem, aby to už prestalo. Pracujem na železnici, keby ste videli, koľko kamiónov dreva odchádza. A myslíte si, že sa niečo zmení? Som poľovník, dajte s tým pokoj. A z čoho chcete, aby sa tu ľudia uživili, keď nie z roboty v lese?!

Žeby z turizmu? Zo služieb? Skrz penzióny, reštaurácie. Vyskúšajme ich! Ale nie v meste, poďme bližšie k národnému parku. Už zďaleka zo stredu jednej dediny na nás kýva podivuhodná postavička. Ahój! Čo hľadáte? Chceme sa najesť. Tam!

Prichádza obsluha. Aj budete niečo chcieť? Čapujete desiatku? Čo? No, asi. Dobre, dáme si halušky. Obsluha krúti hlavou. Tuším, že nemáme dačo s bryndzou. A pirohy? Tak tie určite nie sú. Objednali sme dačo iné, čo je. A kávu. Sedíme, čakáme. Čašník obchádza druhé stoly, ktoré začínajú prskať po otázke, či už majú dačo objednané. Áno, čakáme už pol druha hodiny!

CELÚ REPORTÁŽ ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA:

https://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/599192-stratena-krasa-slovenskeho-krasu/ 

Slovenský kras

  • V roku 1973 bola vyhlásená chránená krajinná oblasť Slovenský kras.
  • Na národný park sa zmenila v roku 2002.
  • Má rozlohu vyše 346 km2, výmera ochranného pásma je vyše 117 km2.
  • Ide o najväčšie krasové územie planinového typu v strednej Európe.
  • Bol ako prvý zo Slovenska zapísaný do medzinárodnej siete biosférických rezervácií UNESCO.
  • Jaskyňa Domica sa v roku 2001 zaradila do Zoznamu mokradí medzinárodného významu Ramsarskej konvencie, v rámci Európy ide o výnimočný typ podzemnej mokrade.