V polovici augusta sa v pilíšskočabianskom Dome klarisiek konala prezentácia knihy My, Slováci z Pilíšskej Čaby. Publikácia Štefana Kochňáka nie je neznáma pre našich čitateľov, venovali sme sa jej v poslednej prílohe nášho týždenníka Lúč. Plodný, onedlho 72-ročný amatérsky výskumník rodokmeňa tento rok dokončil históriu Slovákov z Pesterzsébetu a plánuje preskúmať minulosť ďalších slovenských obcí, v prvom rade dokončiť spracovanie registrov Kestúca, rodnej obce jeho otca. Autor prezentovanej knihy začiatkom 90. rokov sa začal zaujímať o výskum rodokmeňov, počas ktorého spoznal históriu mnohých slovenských dedín v Pilíšskych vrchoch. V roku 2016 ho požiadali o zostavenie knihy o minulosti Pilíšskej Čaby. Jeho prvá publikácia bola vydaná v roku 2017 k 70. výročiu presídlenia čabianskych Slovákov a druhá, My, Slováci z Pilíšskej Čaby je výsledkom štvorročného výskumu. O prezentácii zaujímavej dokumentárnej publikácie napísal v týždenníku ĽUDOVÉ NOVINY Atila Rusnák.

V centre pozornosti miestni Slováci

Stretnutie čitateľov so spisovateľom vo veľkej hale Mestského kultúrneho, informačného centra a knižnice bolo dvojjazyčné. Moderátorom maďarskej časti bol Ladislav Selke a slovenskej rodák z Košíc, ktorý sa presťahoval do blízkej obce Tinnye Tomáš Bačo. Prezentáciu otvorila dvojjazyčná báseň Antona Drevenku st. Hrabina. V maďarčine ju prečítal Gergő Horváth, v slovenčine T. Bačo.

„Keď som sa zaviazal zostaviť túto knihu, vedel som, že som sekeru zaťal do tvrdého dreva. Veril som, že v archívoch nájdem dostatočné množstvo dokumentov a údajov o Slovákoch v Čabe. Rátal som aj s pomocou staršej vekovej skupiny, ktorú som aj dostal,“ zodpovedal na prvú otázku L. Selkeho o začiatkoch. Š. Kochňák konštatoval, že v súčasnosti majú výskumníci viac údajov k dispozícii. Spomenul dva dôležité dokumenty.

Vyšehradská listina uhorského kráľa Karola I. z Anjou zo 6. januára 1336 dokazuje, že Čaba bola už za vládnutia Bela IV. významným miestom. „Niektorí viažu založenie Pilíšskej Čaby k roku 1274. Tvrdenie je nesprávne, lebo Belo IV. vládol v rokoch 1235 až 1270. […] Rok založenia by som dal na dátum prvej písomnej zmienky, ktorá je z roku 1263,“ vyvrátil autor tvrdenie založené na starších výskumoch. Druhým vyzdvihnutým dokumentom bolo prvé sčítanie obyvateľov spísané v roku 1703. Tento mohol pozrieť iba na mikrofilme, ale ukázalo sa, že medzi prvými osadníkmi figurovalo 10 slovenských a 5 maďarských mien.

 „Históriu Slovákov som musel vyzbierať z archívov zo Stoličného Belehradu, Veszprému a z Budapešti. Čitateľ sa dozvedá o ťažkom živote presídlených alebo usadených predkov, o skúškach, ktoré museli v minulých dobách znášať kvôli svojej národnosti ako napríklad používanie jazyka, alebo maďarizácia mien. V tejto obsažnej časti som sa vyslovene opieral o historické fakty a realitu. Legendy a príbehy som použil iba vtedy, keď som ich dokázal potvrdiť,“ povedal autor o prvej časti knihy. Š. Kochňák dodal, že veľkou pomocou boli registre v archívoch z Ivanky pri Nitre a Bytče.

X                                  X                                X

Autorovým úmyslom bolo, aby publikácia nebola obvyklou knihou o národnosti obce, ale niečím novým a zaujímavým. Čerpajúc zo svojich skúseností bádateľa rodokmeňov do knihy zaradil kapitolu, v ktorej predstavil čabianske rodiny slovenského pôvodu a ich úlohu v živote komunity.

„Keďže nie som jazykovedec a neexistuje žiadny písomný materiál o jazyku, ktorým hovoria Slováci v Čabe, nezaoberal som sa ním. Pri svojom výskume som však zistil, že je podobný západo- a stredoslovenskému nárečiu, ale nachádzame v ňom aj východoslovenské výrazy. Aj to môže potvrdzovať, že v Pilíšskej Čabe sa usadili ľudia najmä z týchto oblastí,“ zdôraznil.

Autor hovoril aj o tom, že časti o miestnych jedlách, piesňach, hudbe, tanci, krojoch a zvykoch pochádzajú zo spomienok informátorov na začiatky 20. Storočia. Z dávnejších čias sa nič iné nezachovalo. „Staršia veková skupina nám poskytla informácie o 30. Rokoch minulého storočia, ale tie boli neúplné. V priebehu storočí sa navyše v dôsledku postupnej asimilácie zmiešali slovenské a švábske zvyky a neskôr sa do určitých častí života začlenil aj maďarský a rómsky folklór. Rešpektovanie občianskych práv jednotlivca tiež bránilo úspešnejšiemu výskumu v meste,“ posťažoval sa Š. Kochňák s tým, že našli sa aj takí ľudia, ktorí od začiatku odmietli poskytnúť informácie.

V knihe figuruje kapitola Na koho sme hrdí, ktorá nebola do knihy zaradená náhodou. „Všetky národnosti by mali byť hrdé na tých, ktorí dokázali alebo dosiahli viac ako priemerný človek. Preto sa medzi nich dostala napríklad teta Katarína Béliková, rodená Piláthová, ktorá mala v roku 2018 už 111 rokov. Bola najstaršou osobou v krajine. Nemohol som vynechať ani čabianskeho Petőfiho – Tóni báčiho (A. Drevenka st. – pozn. red.). Jozef Lizička ako sociálny demokrat pomáhal každému, bez ohľadu na jeho názory, náboženstvo a národnosť. Nesmieme zabudnúť ani na Júliusa Kučeru, ktorému vďačíme za to, že po zmene režimu sa v Pilíšskej Čabe opäť oživili slovenské tradície,“ s hrdosťou a úctou poznamenal Š. Kochňák.

Autor sa v knihe venuje aj smutnej a bolestivej udalosti nielen pre čabianskych Slovákov, a to presídleniu do Československa v rokoch 1947 – 1949. „Rodiny, ktoré sa presťahovali, istotne mali dôvod, prečo opustili svoju vlasť. Pravdepodobne nielen preto, že v tom videli istejšiu budúcnosť. V rozhodovaní zohrali úlohu aj ďalšie faktory. […] Bol veľký zážitok stretnúť v Novej Vieske ešte žijúcich presídlených ľudí resp. ich potomkov. Zo 42 sa nám podarilo úspešne skontaktovať 31. […] Mňa, ako zostavovateľa knihy, najviac zaujala spomienka Rózy Štefanekovej Šimkovičovej, keďže predstavila svoj život od presídlenia až po súčasnosť. Vydania knihy sa už, bohužiaľ, nedožila, zomrela vlani,“ s ľútosťou povedal autor. Doložil, že knihu o dejinách čabianskych Slovákov uzatvárajú dvojjazyčné básne A. Drevenku st.

Na záver sa Š. Kochňák rozlúčil s nádejou, že dvojjazyčná kniha vyplní priestor v histórii Pilíšskej Čaby, jasnejšie sprostredkuje historickú realitu čitateľovi. „S dôverou hľadím do budúcnosti, pretože cítim, že po prečítaní tejto knihy sa nájdu ľudia, v ktorých sa prebudí túžba poznať minulosť a pôvod svojich predkov. Ospravedlňujem sa za všetky chyby v nej. Tie budú opravené v nasledujúcom vydaní,“ dodal autor, ktorý na záver každému osobne poďakoval za pomoc pri vzniku publikácie My, Slováci z Pilíšskej Čaby. Stretnutie zakončilo vystúpenie dvoch členov v tomto roku 50-ročného Pávieho krúžku z Kestúca, Agneši a Alexandra Kochňákovcov.

Do 30. septembra si záujemcovia mohli pozrieť v Pánskom dome (Kostolné námestie 13.) v Pilíšskej Čabe, ktorý funguje ako Oblastný dom, výstavu o histórii pilíšskočabianskych Slovákoch. Vystavené dokumenty a predmety verne doplňujú knihu Štefana Kochňáka My, Slováci z Pilíšskej Čaby. Tieto jedinečné relikvie zozbieral sám autor. Kurátorkou výstavy je Otília Kőhalmiová. Vzácnosti z maďarských a slovenských archívov, ako aj osobné predmety, spisy, korešpondencia a fotografie patrili ľuďom, ktorí sú spomenutí v knihe.

ATILA RUSNÁK

Foto: autor