Z najdlhšej doliny na Slovensku civia tisíce očí. Ľubochnianska je bez signálu, v noci bez človeka, na lúky pod lesom schádzajú zvieratá, celé čriedy. Zhovárajú sa. Divočinová poézia v Národnom parku Veľká Fatra utne skoro ráno o šiestej. „Začína sa špička,“ mrzuto utrúsi jeden návštevník. Z jednej strany asfaltky hrmocú kamióny za štiepkou. Z druhej sa rúti dodávka kuriérskej spoločnosti.  Dymí sa z domca, pred ktorým sú zaparkované autá s rumunskými značkami. Rumunskí drevorubači. Tento jeden konkrétny obrázok neladí s presviedčaním, ako hospodárenie v lesoch národných parkov dáva prácu ľuďom v regiónoch. Ale toto vyťahovať nie je celkom fér.  Tému záchrany národných parkov na Slovensku rozvíja v seriáli denníka PRAVDA publicista ANDREJ BARÁT.

Tento obrázok totiž vypovedá aj o tom, ako mizerne je zaplatená práca v lese na Slovensku a ako zruční ľudia z lesnatých slovenských regiónov chodia za prácou trebárs do Nemecka. Kto by nešiel, keď tam zarobí násobne viac? Čia rodina však ustojí opakujúce sa odlúčenie?

A čo ak národný park dokáže ponúknuť dobré pracovné príležitosti, aby ľudia nemuseli opúšťať krajinu?

Koniec sveta?

„Ľudia si myslia, že keď sa posilní národný park, všetko sa zakáže. Nastane úplný koniec,“ naznačí riaditeľ Správy Národného parku Veľká Fatra Peter Vantara. Ak človek uvoľní miesto divočine, regióny ostanú bez roboty, varujú súkromní vlastníci lesov. Obce prídu o veľké peniaze na daniach, asi dva milióny eur ročne, upozorňuje Združenie miest a obcí Slovenska. Lenže skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že po reforme národných parkov sa udeje presný opak.

Robert Zeman je český komunálny politik a člen Európskeho výboru regiónov. Urobil jednoduchú štúdiu. Porovnal príjmy obcí v rozpätí rokov 1992 až 2006. Zistil, že obce ležiace priamo v Národnom parku Šumava zarobili približne dvakrát viac ako obce mimo neho. Mali dvakrát viac peňazí na ďalší rozvoj.

Ekonomické štúdie sa robili aj v susednom nemeckom Národnom parku Bavorský les. Najprv vypočítali „zmarený zisk“ z lesov ponechaných prírode – predstavoval 5 až 10,8 milióna ročne. Ale pridaná hodnota z turizmu viazaného na divokú prírodu dosiahla 13,5 milióna eur ročne! Peniaze z turizmu zostali v regióne. Zisky z predaja dreva by plynuli mimo neho. Dve tretiny vyťaženého dreva by sa spracovali aj tak mimo oblasti.

Sociologický výskum ukázal, že ak by Bavorský les nebol národným parkom, mal by iba 160-tisíc návštevníkov ročne. V roku 2019 ho navštívilo 1,44 milióna ľudí.

Práca v lese v národnom parku sa podľa riaditeľa Vantaru neskončí. Potrební sú lesníci, ktorí sa budú venovať prírode blízkemu hospodáreniu. Zamestnanie sa črtá v okolitých obciach, ktoré môžu ubytovať viac turistov, vyratúva riaditeľ. Nejde o výstavbu nových hotelov, ale o skvalitnenie kapacity. Nových ľudí zamestná ochrana prírody. A napríklad aj zvláštne zarastené lúky. Stratili farby, kvety, krásu. Ale kto by šiel pracovať na také miesto?

Zachrániť odkaz

Žujeme rakúsku čokoládu. Otočíme obal a čítame hrdý emblém – Národný park Vysoké Taury. Tak tu sa pasú tie fialové kravy. „Národný park nie je prekážkou. Môže byť značkou, ktorá pomáha predať,“ naznačuje riaditeľ. Aj s Veľkou Fatrou je pastva historicky spätá.

Na jej hlavnom hrebeni sa pasie sedem čried dobytka. Chovatelia sa s ochranármi dohodli na kompromise, jedno stádo – maximálne 100 kusov. Aby chovateľ mal rozumný úžitok a aby spásače prírode skôr pomáhali, ako ubližovali.

Z mnohých kútov zvieratá a hospodári úplne odišli. Bohaté lúky, na ktorých podobe sa nadreli generácie gazdov po storočia, miznú poľahky v hustých kríkoch. Vytrácajú sa vzácne kvety.

Potupa? Ďalšia šanca nájsť robotu. „Privítali by sme, keby sa viac kosilo, najmä v ochrannom pásme národného parku. Vplýva to priaznivo na udržanie flóry. Napríklad v oblasti Ploskej, kde kosilo družstvo Liptovské Revúce. Aj toto je príležitosť pre pastierov, chovateľov, farmárov,“ hovorí Vantara. „Možno je dnes záujem o takúto prácu menší, ale stále je. Nájdu sa odhodlaní ľudia, ktorí to chcú robiť. A tých treba podporiť.“

Kráľ labužník

Národná prírodná rezervácia Harmanecká tisina je jedným z najcennejších miest Veľkej Fatry. Prežívajú tu tisy z doby ľadovej. Halucinogény v ich kôre lákajú jelene. Obhryzené tisy chradnú. Dobrou správou však je, že v národnom parku sa v ostatných rokoch darí vlkovi.

Ustálilo sa tu viacero svoriek. Ak bude mať šelma pokoj a bude môcť operovať na väčšom území, určite sa to môže podľa Vantaru priaznivo prejaviť na tisoch. Jelene sa v tisine už nebudú bezstarostne potulovať a nebudú ju toľko obhrýzať. „No nevylúčil by som aj poľovnícky zásah, v miestach, kde by to bolo potrebné, aby sa znížila početnosť jeleňov,“ mieni riaditeľ.

Blížime sa k jazeru Blatné. Vodu v zelenom mori rastlín nevidieť. Nahrnie sa doň skôr v zime a zjari, po prívalových dažďoch a keď sa topí sneh. Jazero stvorila príroda po mohutnom rútení sa skál.

Nuž a ochranári zdokumentovali, ako zmena krajiny zapasovala kráľovi údolia – orol skalný sa tu stravuje labužnícky. Loví takmer výhradne žaby. Menej kuny, hady, veverice.

Práca snov

Stúpame do pralesa, ktorého meno ani polohu neprezradíme. Nesmieme. Nie je to rezervácia. Zatiaľ. Pracuje sa na tom, aby čoskoro bola vyhlásená. Je dôkazom, že ešte stále, aj v 21. storočí, možno robiť v národných parkoch objavy.

Kdesi nad hlavami sa skrýva množstvo medvedích brložísk. Majú pokoj. Pred zvedavcami ich chránia skalné prahy. Rovnaké, na ktorých sa zakaždým zastavili ťažobné stroje. Prístup je náročný. A práve tu sa pohybuje aj jedna vlčia svorka. Je zvláštne tadiaľto ísť aj preto, že ide o trasu, ktorá je nová aj pre nášho sprievodcu, strážcu Miroslava Gejdoša.

Strmina už z diaľky budú rešpekt. Ozaj tam chcete ísť? Ozaj! „No dobre, aj pre mňa to bude premiéra,“ prehodí strážca a rezko vyrazí. Nestíhame za ním. Ani štvornožky. Prsty sa zabárajú do poddajnej hliny, topánky sa zúfalo šmýkajú. Stačí zaváhať a pod nohami je pripravená doširoka rozďavená papuľa pralesnej hlbiny. Niekde tu sa odkryje ďalšia pracovná príležitosť v národnom parku.

„Je to práca snov,“ rozhliada sa so spokojným úsmevom Gejdoš. No sú len dvaja strážcovia na asi 200 kilometrov štvorcových! Minimálne šesť ďalších by sa uživilo. A pokojne to môžu robiť aj lesníci, ktorí tu predtým pracovali, veď dokonale poznajú terén.

Ale je to dobre zaplatená práca? Gejdoš sa len usmeje proti vetru. A my si spomenieme na veľmi podobný rozhovor so strážcom v inom slovenskom národnom parku. „Pozrite sa. Tričká do roboty si kupujem svoje. Aj gate, topánky, používam vlastné auto. Ale nejakú výbavu od štátu som predsa len dostal – obušok a putá.“ Prečo to ešte robia?

Lúče z temnoty vytiahnu prastarý javor. Ohromný strom. Machy sa kúpu vo svetle, ktoré občas prenikne z korún. Vzduch sýti zemitá vôňa.

Poznámka stará 60 rokov

Strážca Gejdoš chystanú reformu správy pozemkov v národných parkoch v zásade schvaľuje, no spustí aj kritiku. Prečo sa celá koncepcia neprichystala v predstihu? Čo bude s budovami? Kto sa bude starať o lesné cesty? Prečo sa kľúčové detaily riešia až za pochodu? „Teraz sa bude šiť veľa vecí naraz horúcou ihlou, čo nemusí dopadnúť dobre.“ Ale je to podľa neho stále jedinečná šanca nechať prírodu národných parkov konečne na pokoji.

Preskakujeme kalamitu. Stromy najprv zvalil vietor. Následne lykožrút. Mohutné kmene trávia huby. Zo zeme švihá mladina, driape po tvári. „Keď sa do toho nebude zasahovať, vyrastie tu pekný cenný les. Ak sa zasiahne, budeme tu mať jednu veľkú strž. Od lanovky.“

Ale ako možno mať istotu, že keď sa niekde nebude robiť nič, tak vyrastie krásny vitálny les? Už sme písali o Tichej a Kôprovej doline, ktoré sa nerušene bez zásahu človeka vyvíjajú 17 rokov. Ale čo ak je 17 rokov prikrátko na to, aby sa mohlo povedať – naozaj to funguje?

Časopis The Conversation priniesol pred pár mesiacmi pozoruhodný článok. V archívoch Centra pre ekológiu a hydrológiu Spojeného kráľovstva sa našla poznámka stará šesť desaťročí. Viazala sa k štvorhektárovému poľu susediacemu s pralesnou rezerváciou Monks Wood National Natural Reserve. V roku 1961 sa po poslednej žatve jačmeňa pole nechalo tak. A Kenneth Mellanby, riaditeľ Experimentálnej stanice Monks Wood, si vtedy zapísal pár viet.

„Bolo by zaujímavé sledovať, čo sa stane s týmto územím, ak človek nezasiahne. Znova sa stane lesom? Ako dlho to potrvá? A aké druhy v ňom budú?“

Les zadarmo a rýchlo

Prvých 10 až 15 rokov pole zarástlo ostružinou a hlohmi, ich semená rozniesli drozdy. Húština chránila semenáčiky jaseňa, javora a najmä anglického duba, ktorý zasa vysádzali sojky. Zabudli vyzbierať žalude zo všetkých skrýš a tie vyrašili.

Prišli sem králiky, zajace, jelene a srny, obávaní žrúti mladých stromčekov. No semenáčikov sa nedotkli, nikto ich nemusel oplocovať. Chránilo ich krovie. Stromy húštinu prerástli, rozvinuli nad ňou koruny a dotvorili posledné poschodie lesa.

Na jeho prízemí sa začalo hromadiť starnúce drevo, ktoré obývajú najrozmanitejšie lesné živočíchy, huby, bezstavovce, vtáky. Les sa dnes ďalej spestruje a láka špecialistov, pôvabné sýkorky hôrne či krásne fialové motýle – ostrôžkárov dubových. A ďalšie druhy sa sem sťahujú zo susedného pralesa.

Je to priamy dôkaz, ako príroda dokáže rozšíriť prirodzený les za minimálne náklady a najmä – v relatívne krátkom čase. S takýmto záverom v júni tohto roku publikoval štúdiu ekológ Richard K. Broughton z Oxfordskej univerzity. Editorom štúdie bol profesor Dušan Gömöry z Technickej univerzity vo Zvolene. Tento výskum sa dotýka najväčšej výzvy súčasnosti.

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/601910-velka-fatra-velka-sanca-pre-ludi-aj-divocinu/

Zachráňme národné parky – seriál Pravdy

Seriál vzniká v spolupráci s kampaňou Osloboďme národné parky pod záštitou iniciatívy My sme les, občianskeho združenia Prales a ďalších 26 ochranárskych organizácií. Národné parky čaká historický okamih. Ak štát zjednotí správu pozemkov, utlmí sa ťažba, výstavba, poľovanie, rozvinie sa turizmus a citlivé spravovanie krajiny. Sú však na to pripravené?