„Cítili sme strach, ale väčšina z nás zostala napriek tomu odhodlaná protestovať,“ hovorí Milan Novotný, spoluorganizátor študentského pochodu za slobodu pred 32 rokmi v hlavnom meste Slovenska. V denníku PRAVDA sa s ním zováral publicista MIROSLAV ČAPLOVIČ.
„V polovici novembra 1989 Poľsko malo za sebou prvé slobodné voľby, Berlínsky múr už padol, pomery sa výrazne uvoľňovali v Maďarsku. Aj toto dianie nás povzbudzovalo. Dúfali sme, že v Československu pôjdeme podobnou cestou, ale, pochopiteľne, nikto netušil, ako neuveriteľne rýchlo sa to napokon vyvŕbi,“ poznamenal vtedajší študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
V čom bol rozdiel medzi 16. novembrom 1989 v Bratislave a 17. novembrom 1989 v Prahe?
Samozrejme, že nežná revolúcia sa nezačala tu, ale v hlavnom meste vtedajšieho Československa. Kým však v Prahe išlo o povolené podujatie pri príležitosti 50. výročia brutálneho zásahu nacistov proti vysokoškolákom, pričom akciu spoluorganizoval Socialistický zväz mládeže, naopak, v Bratislave sa konal protestný pochod bez ohlásenia, a teda aj povolenia. Pripomeniem, že po oficiálnom, vopred povolenom, programe v Prahe sa to zvrhlo proti totalitnému režimu, keď sa niekoľkotisícový dav dožadoval slobody a demokracie. V Bratislave sme sa na rozdiel od pražských účastníkov už zišli nelegálne. Od začiatku to bol protest proti nedemokratickému režimu.
Uvedomovali ste si, do akého rizika idete? Veď bratislavskú sviečkovú demonštráciu v marci 1988 policajti rozprášili obuškami a vodným delom.
Vedeli sme, že protest bude veľmi neanonymný. Odhadovali sme totiž, že sa nás zíde niekoľko desiatok, napokon to bolo 200 až 250, čiže polícia ľahko zistí totožnosť každého účastníka. Pamätali sme si, čo sa stalo v marci predchádzajúceho roku, ale poháňal nás vzdor proti režimu. Aj mladícka drzosť.
Protest ste úradom vopred neoznámili, ale na mieste účastníkov už čakali policajti.
Akciu sme pripravovali tak, že sme o nej hovorili iba študentom, ktorým sme dôverovali. Nepochybne však Štátna bezpečnosť mala nejakých informátorov aj na našom vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline.
Čo ste si pomysleli, keď ste zbadali príslušníkov vtedajšej Verejnej bezpečnosti na Mierovom námestí, súčasnom Hodžovom námestí?
Už sa stmievalo, bol to veľmi nepríjemný pohľad. Cítili sme prirodzený strach z očakávaných následkov, ale väčšina z nás zostala napriek tomu odhodlaná protestovať. Samozrejme, že nikomu nezazlievame, kto sa vtedy zvrtol, radšej pri tom pohľade takpovediac vycúval. Existovalo veľké riziko minimálne vylúčenia zo štúdia.
Prečo ste si vybrali štvrtok 16. novembra?
Lebo v piatok 17. novembra bolo dekanské a rektorské voľno. Nechceli sme prísť o žiadneho účastníka, lebo mimobratislavskí študenti by už vo štvrtok poobede išli domov. Stretli sme sa preto 16. novembra podvečer s tým, že kto chce cestovať, môže v neskorších večerných hodinách alebo v piatok ráno.
Zdôverovali ste sa rodičom o tom, čo chystáte?
Nie, lebo by mali strach. Nie o seba, ale báli by sa o nás. Ďalšia vec bola tá, že naše matky a otcovia si prešli smutnými udalosťami z augusta 1968. Verili v slobodnejšiu budúcnosť, ale cudzie tanky zničili obrodný proces v Československu. Väčšina našich rodičov žila v presvedčení, že sa ani po dvoch desaťročiach od začiatku takzvanej normalizácie nič nezmení, že akákoľvek snaha v podstate dopadne podobne ako úsilie o zmeny v roku 1968. Čím väčšie nádeje vkladali do československej jari pod taktovkou Alexandra Dubčeka, o to väčšie sklamanie po okupácii zažili. Nazdávali sa, že nám sa to stane tiež, keby sme sa o niečo pokúsili.
Na titulnej fotografii:
Spoluorganizátori pochodu študentov, ktorý sa uskutočnil v Bratislave pred 32 rokmi. V lete tohto roku sa zišli na Hodžovom námestí (kedysi Mierovom námestí), aby pri vstupe do podchodu pripevnili tabuľu s názvom Podchod študentov 16. novembra 1989. Milan Novotný je na snímke druhý sprava.
CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA
