Alexander Kormoš: F santofském Pilíši – Ľudové piesne zo Santova

Zbierka F santofském Pilíši obsahuje viac ako 300 slovenských ľudových piesní, ktoré sú zaradené do 12 rôznych tematických cyklov. Autor – zberateľ zachránil pre nasledujúce generácie bohatý repertoár ľudových piesní svojej rodnej obce, zároveň podal vierohodný a úplný obraz o charaktere ľudovej hudby, ľudovej poézie Pilíšskeho Santova, zabezpečujúc cenný výskumný materiál pre porovnávaciu etnomuzikológiu a slovenskú dialektológiu.

Ľudové piesne sú takou tradíciou santovských Slovákov, v ktorej sa odzrkadľuje ich etnický pôvod, historická minulosť, morálka, citový život, vitalita, humor a v neposlednom rade ich jazyková úroveň a zmysel pre formu. Piesňové melódie sú zapísané v takých tóninách, aby sa mohli ľahko čítať a interpretovať. Piesňové texty sa dostali do zbierky vo fonetickej transkripcii v pôvodnom znení. Preto tento spevník výborne zodpovedá i praktickým účelom. Dôležitému praktickému cieľu slúžia aj metronómové čísla, označujúce optimálne tempo melódií. Odborná interpretácia hudobno-folklórneho a jazykového materiálu publikácie, osvetlenie jeho historických a geografických aspektov znamená nový príspevok k výskumu, zmapovaniu pôvodu santovských Slovákov.

Predkovia obyvateľov Pilíšskeho Santova, ktorí na začiatku 18. storočia utekali pred neznesiteľnými poddanskými ťarchami zo západoslovenských obcí v okolí Trenčína a Trnavy, túto obec založili r. 1715, okolie ktorej počas 150-ročnej tureckej okupácie úplne vymrelo, stalo sa neobývaným krajom. Obyvatelia obce skoro tri storočia – po rozpadnutí rakúsko-uhorskej monarchie už v rámci nového štátneho útvaru – až podnes si zachovali svoju tradičnú kultúru a svoje nárečie západoslovenského typu. Zbierka ľudových piesní F santofském Pilíši bola vydaná ako príspevok na počesť 275. výročia založenia obce a jej dnešného obyvateľstva.

Písomníctvo santovských Slovákov bolo veľmi chudobné. Dopisovali si v slovenskom jazyku, ale maďarskými písmenami. S cirkevným životom súvisiace písomníctvo bolo latinské a maďarské. Do r. 1949 ani jedna generácia nevedela čítať a písať po slovensky. Pod vplyvom náboženského života sa zvyky okolo cirkevných sviatkov buď úplne pomaďarčili, alebo sa zmiešali s maďarskými prvkami. (…) Napriek tomu, že väčšina santovských Slovákov dobre ovláda svoj materinský jazyk, menšia časť zase dobre rozumie tomuto jazyku, i keď sa lepšie vyjadruje po maďarsky, v novom cintoríne už vôbec nepoužívajú slovenské náhrobné nápisy. (…) Ľudové zvyky santovských Slovákov v posledných štyroch desaťročiach postupne vyhynuli, ich piesňový repertoár je však mimoriadne bohatý tak z hľadiska hudobného štýlu ako i z hľadiska tematického. (…) Ľudové piesne je ťažko zaradiť do prísne vyhranených tematických tried, lebo väčšina piesní nie je monotematická, ale sa týka súčasne i viacerých tém. Preto sa môžeme stretnúť v cykle Regrútskych a vojenských piesní aj s ozajstnými baladami s vojenskou tematikou. Preto sú v mnohých ľúbostných piesňach aj baladické a žartovné, ako i v pracovných piesňach i ľúbostné a žartovné motívy. Santovské piesne ukazujú aj zo štýlového hľadiska podobné bohatstvo a rozmanitosť ako z hľadiska tematického. Staršie štýlové vrstvy žijú spolu a paralelne s novými, rôzne štýly sa navzájom prelínajú. (…) Najhlavnejším cieľom autora publikácie bolo v posledných minútach zachrániť a zachovať tieto piesne pred úplným zánikom. Touto zbierkou sa stal komplexnejším materiál už zozbieraných ľudových piesní pilíšskych Slovákov a Slovákov v Maďarsku vôbec.