Alexander Kormoš: Okrídľovanie kosou / Lobogó szárnyam

Skromné svedectvo o Jeho pravde
„Ja som cesta, pravda a život“

Životné osudy človeka bývajú všelijaké. Popri krásnych, veselých a komických chvíľach často prežívame aj tragické, tragikomické, ba aj životunebezpečné udalosti. Mnohokrát sa stretávame aj s takými ťažkosťami, ktoré sa zdajú byť neriešiteľné a preto i neznesiteľné. Bývalo, keď som sa cítil i ja celkom osamotený, ako obeť ľudí, ktorých som nesmierne miloval, a za ktorých som dokázal prinášať i vážne obete. Keď som sa cítil až natoľko ukrivdený, že som to už nijako nemohol znášať, moje rozbolené srdce sa nahlas rozplakalo, a zrodila sa báseň. A ja som tým zachránil v sebe človeka od katastrofy. Každý, kto dakedy čítal moje básne napísané zo sebaobrany, ľahko sa môže o tom presvedčiť. Boli časy aj natoľko temné, keď už nestačilo napísať báseň, keď už ani tá nepomohla prežiť tú osudnú noc. Vtedy som chvatol do ruky gitaru a začal som hrať. Improvizoval som hudbu, ktorú nikto nikdy neznotoval. Keď sa husto opakovali takéto noci, začal som skladať hudbu, ktorú som potom aj znotoval. Táto hudba mi nie raz zachránila život. Boli časy ešte krvavejšie, keď už nepomohla prežiť ani hudba. V takých chvíľach som chytil do rúk slovo Božie a na náhodne otvorenej strane som prečítal niekoľko veršov. A prestalo ma bolieť srdce i hlava, prestal ma bolieť i život, a v hĺbke svojej duše som začal rad-radom odpúšťať viny všetkým, ktorí mi dakedy ublížili. A teraz denne vzdávam vďaku Stvoriteľovi, že ma obdaroval básnickým a hudobným talentom, pomocou čoho ma veľakrát vyslobodil z vražedných pazúrov Satana. Moja zachránená duša denno-denne vzdáva úprimnú vďaku Spasiteľovi, že ma obdaroval neuhasiteľným smädom voči pravde, vďaka ktorému som sa v dospelom veku (ako 47-ročný) vrátil k pravde Svätého písma, čo ma v ťažkých chvíľach posilňovalo od raného detstva až do stredoškolského veku, keď i zo mňa vychovali ateistu. A teraz sa dôverne obraciam ku každému svojmu blížnemu, komu som dakedy ublížil ja, nech vezme do ruky Knihu kníh smelo a pokorne, možno aj on sa čoskoro upokojí, ako som sa upokojil ja, a možno, že mi odpustí, že som mu dakedy ukrivdil. A možno, že dakedy sa pozrie aj do niektorej z mojich kníh, aby sa sám presvedčil o tom, čo ten Kormoš svojím perom v živote popáchal. A možno raz vyjde aj kniha, v ktorej sa môže stretnúť s mojou hudbou, čo mi neraz zachránila život. A možno, že raz my všetci z oboch strán všetkých barikád, oslobodení od svojich vín v duchu Svätého písma pokorne a svorne nastúpime cestu večnej pravdy a života. (Alexander Kormoš)

Obálka a ilustrácie: Lajos Bolyki

Ukážky z knihy:

Jazyk

Sotva som otvoril na nebo oči,
už som mal v ústach slovenský jazyk.
Keď som sa začal po Zemi plaziť,
ešte som nevedel prečo sa točí.

Poznal som dvor a poznal som pažiť,
od nových vecí som nedostal z očí;
poznal som tajomstvá dedinských nocí,
začal som prísne po kráse bažiť.

Po kráse pravdy, po pravde krásy,
smrť sa mi hrozí od mala za to,
zo žíl mi stáča, vymáha zlato.

Navzdory strastne obchádzam frázy,
poslúcham pravdu slovenskej reči,
ktorá ma chráni, živí i lieči.

Okrídľovanie kosou

Krídlami zatrep,
duša ranená,
kosu si naklep,
zubatá,
klietka mi zviera
obe ramená,
pliaga ma vtiera
do blata.

Kľuje sa vtáča
v papuli kata,
samo sa vtláča
v nehodu,
vrodená túžba
v zube zaťatá:
„Zratuje služba
slobodu!”

Zožulo vtáča
ostrú kosu,
krvavé kráča
von z blata,
zletela krása
z Taygetosu,
prázdna je klietka
zo zlata.