Noc k nám vyslala mohutného funiaceho tvora. V doline Národného parku Poloniny tuho mrzne, spacák je stiahnutý až k nosu. S telom drgľuje strach, nedovolí vystrčiť hlavu. Z tesnej blízkosti nás ovoniavajú vlhké nozdry, cítime horúci dych. Bes sa však zháči, keď zistí, čím je naplnený zámotok, a zuteká. Srdce tiež. Čo to bolo?! Čudesné Poloniny približuje v reportáži denníka PRAVDA publicista ANDREJ BARÁT.

Ráno hľadáme stopy. Po pár metroch nachádzame trus zubra, ale je už asi pár dní starý, pri ňom ležovisko. Bol to jeleň, medveď alebo predsa len najväčšie zviera, aké možno v slovenskej divočine stretnúť?

Zverolekár Vladislav Juško sa len smeje. „Zubor asi ťažko. Určite by ste našli stopy, je ťažký. Najskôr medveď. Je zvedavý.“ Má slabý zrak, dôveruje čuchu.

A tak zrejme jediný zubor, ktorého stretávame naživo, je Matúš. Za ohradou sninskej Mini ZOO má hračku – pneumatiku z traktora. Nadhadzuje ju každý deň asi hodinu, akoby trénoval. Má dokaličenú zadnú nohu.

Divočina Matúša vyvrhla v ústrety autu. „Bolo to asi pred piatimi rokmi. Ráno hmla, na ceste som zbadal niečo rozbité,“ spomína zverolekár. Zranený Matúš schudol na kosť a kožu. Bolo jasné, že v prírode neprežije. Uspali ho a previezli do Sniny.

Pri Hostoviciach sa už pred šiestimi rokmi usídlili zubry. Družstvo nemá plot, naučili sa chodiť na siláž. Lepšie ako safari! Kto chcel vidieť druh, čo vstal z mŕtvych, ktorému Medzinárodný zväz ochrany prírody len tento rok odňal status „zraniteľný“, nemusel míňať tisíce eur na výlet do Yellowstonského národného parku v USA. Stačilo prísť na koniec Slovenska. Do Polonín. Zubry pózovali pri ceste.

Ale tento rok sa niečo stalo.

Genocída

V Matúšovom oku sa odrážajú ľudia, ktorí ho chcú poškrabať za uchom, ale aj čosi zvláštne. Hrkne do zvedavcov rohom, vystrašení uskočia.

Ešte v 19. storočí sa pláňami Severnej Ameriky preháňalo asi 60 miliónov bizónov, príbuzných zubra. Za 100 rokov sa ich počet scvrkol asi na 300. Kántrili ich bieli osadníci, aby vyhladovali Indiánov. Hrdo sa fotili na desaťmetrových pyramídach, ktoré navŕšili z lebiek.

Na Slovensku neprežil ani jeden. Posledného divo žijúceho zubra na Slovensku skolil Matej Korvín už pred 600 rokmi v lesoch pri Vígľaši. K návratu majestátneho zvieraťa prispievala od roku 1958 aj Zubria zvernica v Topoľčiankach.

Pred tromi rokmi v Sninskom okrese niekto guľovnicou zabil zubricu. Juško bol pri nej, keď skonala pri potoku. Tento rok najväčšie lákadlo, stádo z Hostovíc odišlo.

Ste nepriateľ, zachraňujete zubry

Žijú. Brázdia hrebene, lúky, lesy. Juško vytiahne mobil a ukazuje mapu. „Teraz sú niekde blízko Medzilaboriec a Stropkova. Za deň prejdú aj 30 kilometrov.“ Akoby si hľadali nové útočisko.

Ak je dostatočný signál, príde mu správa z monitorovacieho obojka jedného samca, ktorý sa podarilo zaobstarať vďaka sponzorovi. „Čo keby národný park zadovážil aspoň desať obojkov?“ premýšľa nahlas. Vedeli by presne, kde zubry sú a mohli by k nim sprevádzať. Práve toto hľadajú návštevníci Polonín. Podľa pohybu zubrov by sa dali nadizajnovať trasy pre peších, cyklistov, jazdcov na koni.

Juško zvažuje, že by Matúšovi zadovážil samicu. Zubry by vypúšťal do voľnej prírody. Ale je to skôr sen. Oslovil majiteľov pozemkov pri Hostoviciach, či by nechceli založiť oboru. Nejde to. Neraz si od miestnych vypočuje – vy ste náš nepriateľ. Lebo zachraňujete zubry!

Nechcú ich. Zubor váľa krmelce, hryzie ovocné stromy, chodí do záhrad. Prehŕňa sa v cintorínoch. A to je takmer to jediné, čo zostalo zo siedmich obcí, obyvateľov ktorých pred 40 rokmi štát vysídlil pre výstavbu vodárenskej nádrže Starina. Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala. Zasiala sa nenávisť k zubrom, ochrane prírody, národnému parku.

Trpká žatva krivdy

Starina zásobuje vodou takmer celé východné Slovensko. Od zdravia národného parku závisí kvalita vody. Podaktorým vysťahovalcom je to fuk. Dočerta aj s vašou Starinou, vašimi zubrami!

Vysídlenci dostali finančnú náhradu, náhradné pozemky pri Snine. No môže byť čokoľvek na svete dostatočnou náhradou za to, keď niekomu zoberú domov, vytrhnú ho z rodnej hrudy? A tak sa vracajú. Kúty, kde kedysi stáli ich domy, obsadzujú nanovo. Pristavujú maringotky, búdy (odtiaľ prezývka Budkovce), lovecké chaty. Nelegálne na pozemkoch štátu, v 3. stupni ochrany v národnom parku.

Vodohospodárska výstavba roznáša výzvy na odstránenie čiernych stavieb. V roku 2020 ich narátali 178, počet stále rastie. Naposledy vyzývali v júni tohto roku, ultimátum stanovili na koniec júla. Sú Dušičky, a nič sa nedeje. Miestny sprievodca prezrádza, že sú obavy roznášať ďalšie výzvy. „V každom druhom dome je puška.“

A do takéhoto kraja vchádza nemotorný zubor. No, nemotorný… dokáže bežať šesťdesiatkou, vyskočí takmer dva metre vysoko. Už ho stihli obviniť, že znečisťuje Starinu. Veď všade „kadí“! Stačí sa však poprechádzať po Budkovciach. „Kadibúdy“ stoja pri potokoch. Voda zmyje všetko škaredé.

Len faloš nie.

Najľahší zárobok na svete

Súkromníci, ale aj podaktorí štátni lesníci kričia, nadávajú na ochranárov. „No mali by sa skôr poďakovať,“ zadíva sa riaditeľ Správy Národného parku Poloniny Miroslav Buraľ. Desaťtisíce eur dostávajú napríklad za to, že na ich pozemkoch je chránené vtáčie územie. Stavajú si za ne domy.

Milióny dostávajú urbáre a štátny podnik LPM Ulič na rôznych ujmách za obmedzenie hospodárenia, na štátnych príspevkoch. V Centrálnom registri zmlúv je napríklad finančný príspevok vo výške 2,8 milióna eur pre LPM Ulič z roku 2020. Ten istý podnik dostal za prales Havešová asi 548-tisíc. Pozemkové spoločenstvo Urbárska spoločnosť Ulič dostalo za maličkú, iba 2,5-hektárovú, parcelu v 67-hektárovej rezervácii Rožok 22 700 eur. Súkromný majiteľ dostal za Jarabú skalu dosiaľ spolu vyše 347-tisíc. To nie je všetko.

 

CELÚ REPORTÁŽ ČÍTAJTE NA PORTÁLI PRAVDA.SK

https://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/606279-krajina-obrov-poloniny/