Najskôr by ma vyhlásil nejeden z čitateľov azda aj za starosvetského, ak by som sa v pripomienkovom roku básnického barda Pavla Országha Hviezdoslava prihovoril div nie pateticky jeho zvolaním: „Ó, mládež naša, tys držiteľkou rána!“ Nuž, v časoch študentskej mladosti, sme veru aj dokázali držať štafetu družných debát i povestných „žúrov“ až do brieždiaceho sa dňa. Lenže – a to dozaista – rodák z Vyšného Kubína, sté výročie úmrtia ktorého si v tohtoročnom novembri s pietou uctíme, akiste ani máčikom nemal na zreteli podobný druh „buditeľského odhodlania“ v ľahostajnosti svetáckeho voľnomyšlienkarstva.

Naopak, čím smerujem k podstate príhovoru vzniknuvšieho aj cez poznanie nenútenej a prirodzenej angažovanosti súčasnej mladej Slovače v rôznych prostrediach Maďarska. „Slovenský týždeň“, ako sme ho s Milanom Jánom Pilipom, predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, mali možnosť precítiť na prelome júna a júla v debatách  – vrátane snahy nevyhnúť sa prekérnym témam – nám mnohé síce do bodky nevyjasnil, ale skice možného potenciálu ako dospieť k rozvojovému potenciálu novej generácie Slovákov v Maďarsku, v nás vyvolal nádejné duše pohladenie.

Hoci aj cez prizmu (ne)odhadnuteľných vízií nenačim byť prorokom, aby sa pri započúvaní do myšlienkovou energiou už hmatateľných projektov v snahe o sebazdokonaľovanie, akými prekypuje v resuscitácii fundamentálnej slovenskosti Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku, vyjavovali reálne obrysy manažérskeho, vzdelanostno-intelektuálneho i kultúrno-tvorivého zápalu a „ťahu na bránu“.  

Aj vďaka nim posúvať horizont spôsobov, ako organizačne účinne, zohľadňujúc „slovenskú svojbytnosť“ zasiahnuť mladú Slovač priamo do srdca, opantať jej zmysly v siločiarach jazyka predkov a snahy prinavrátiť v modernej podobe ich historickú jedinečnosť. Napokon, názornou ukážkou podobných snáh bola aj prezentácia artefaktov (vrátane tematicky aj esteticky inšpiratívnych tričiek), komiksov, propagačných plagátov a tlačovín s originalitou čabianskeho nárečia v Áchimovej sieni Domu čabianskych Slovákov, ktorými nás nadchol Ondrej Kiszely.  

Pravdupovediac, stále majú deň čo deň, z podujatia na podujatie, ale aj nevyhnutných dišpút inštitucionálnou oponou, pred očami zúročený vklad svojich predchodcov. Kedysi „pioniersku“ Organizáciu slovenskej mládeže a jej zakladateľov – Imricha Fuhla, Štefana Kraslána či Antona Paulika, ku ktorým sa postupne ostrohami slovenského odhodlania pripájali Alžbeta Hollerová Račková, Katarína Királyová, Ondrej Horváth, Eva Fábiánová, Melinda Čapová Mešnikovová a ďalší.

S podprahovou neistotou sme zvykli vravievať, kto z nových ponesie štafetu. Podľa mienky „ustráchaných“ by vraj bolo lepšie veci pomenovať opatrnejšie, v pokore… Lenže, chyba lávky. Niet sa prečo ustráchať.  Mnohí z mladých, ktorých som mal možnosť vyspovedať priamo „uprostred deja“ v Pešti, Sarvaši, Békešskej Čabe, ale aj v Telekgerendáši, Čabasabadi, Slovenskom Komlóši, Mlynkoch, Číve, Santove i vo „finále“ v Tardoši, majú v sebe – aj s čarom individuálnej originality, danosť zastať si svoj post v slovenskom národnostnom pohybe: Ondrej Kiszely, Bence Szeljak – súčasný predseda Organizácie slovenskej mládeže, Bence Püski-Liker, ale aj ďalší – žurnalista Zlatko Papuček, pedagóg a zajedno aj redaktor v „Ľudovkách“ Atila Rusnák, tvorivé mladé devy na poli kultúry Katka Karkušová či Veronika Lalušková, talentovaná fotografka Andrejka Kiššová, ale aj pedagógovia a zajedno aj spoločenskí aktivisti, akým je trebárs Pavle Kunovac zo Sarvaša.

Viacerí mladí Slováci v Maďarsku si v sebareflexii akoby osvojili slová, ktoré formuloval v roku 2015 vo svojej glose Imrich Fuhl.  „Všetci dobre vieme: nielen národ, aj národnosť žije vo svojom jazyku, ktorý sa napokon po prechodnom „stratení” dá aj znovu naučiť. Po maďarsky nemôžeme byť Slováci.“ Krédo ako vyšité na dlhodobý transparent pre intelektuálny „predvoj“ novej generácie Slovače v Maďarsku.

A vari aj z aspektu motivácie stojí za to v spomínaných kontextoch a následnostiach priblížiť záver poslednej strofy nášho „hviezdneho poeta“ z básne Ó, mládež naša!  „Zač zápas veľký ten? Za trón pravdy, dobra zdroj, krásy diadém; za kráľovstvo ducha! Ó, navráť raj nám stratený!“

 

ĽUDO POMICHAL

(Autor je publicista, rubrika POHĽAD ZO SLOVENSKA vychádza raz do mesiaca v týždenníku Slovákov v Maďarsku ĽUDOVÉ NOVINY, v ktorých je členom redakčnej rady)