V rámci limitovanej edície vydavateľstva Ikar venovanej renesančnému umeniu vyšlo už šesť kníh, ktorých cieľom je predstaviť slovenským čitateľom najslávnejších talianskych majstrov tohto obdobia. Tri z nich – Všestranný Raffael (2018), Pravdivý Caravaggio (2019) a najnovšie Velikán Michelangelo (2021) preložili spoločne Alexandra Lenzi Kučmová (42) a Pavol Štubňa (47). V rozhovore priblížili, s čím sa pri tom museli popasovať a ako vlastne vyzerá práca prekladateľa. O tom všetko, ale aj o iných súvislostiach sa v denníku PRAVDA s nimi zhováral publicista Radovan Krčmárik.

Ktorá z troch kníh o renesančných majstroch vás najviac zaujala a ktorá sa vám z taliančiny najťažšie prekladala?

Lenzi Kučmová: Mňa najviac zaujal Raffael. Asi preto, lebo to bola prvá publikácia, ktorú sme prekladali. A možno aj preto, lebo som k nemu mala bližší vzťah – svojho času som študovala v jeho rodisku, v meste Urbino, kde som navštívila jeho rodný dom. A azda aj pre jeho osobný život a osud. Druhá publikácia o Caravaggiovi bola zaujímavá pre jeho živelnosť. V rámci talianskej renesancie bol úplne iný. Považujem ho za veľkú osobnosť, o ktorej sa na Slovensku nevie tak veľa, ako napríklad o Michelangelovi Buonarrotim alebo Leonardovi da Vinci.

A ktorá z tých kníh sa najťažšie prekladala? Asi Raffael. Tým, že to pre nás bola prvá publikácia tohto druhu, bola to aj istá priekopnícka činnosť. Veľa sme overovali terminológiu, názvy diel, dokonca aj reálie a historické udalosti. Najnovšie dielo Velikán Michelangelo, ktoré vyšlo teraz v júni, sa nám prekladalo ťažko z hľadiska lexiky a syntaxe. Mysleli sme si, že po predošlých skúsenostiach nám to pôjde ľahko, no bolo to veľmi náročné.

Štubňa: Najbližšie som mal ku Caravaggiovi, pre dramatické napätie a kontrastné tóny jeho obrazov. Náročné mi pripadali niektoré pasáže v dvoch publikáciách. Vo Všestrannom Raffaelovi to bola kapitola s názvom Výber z prameňov a umeleckej literatúry 1518 – 1951. Obsahovala fragmenty z rozličných historických dokumentov a útržky dobových literárnych diel, ktoré však boli uvádzané bez kontextu, a ucelené dokumenty sme nemali k dispozícii.

Museli sme požiadať o pomoc nielen historikov a umenovedcov, ale aj archivárov, muzeológov a dokonca talianske jazykovedné inštitúcie. Spomínané dobové diela boli totiž citované v starej taliančine. V diele Velikán Michelangelo sa zasa prelínali rôzne jazykové štýly a použité súvetia boli veľmi rozsiahle – mali aj 14 či 20 riadkov. Tie bolo treba plynulo previesť do slovenčiny a zachovať pritom význam aj formálne znaky originálu.

Knihy, o ktorých sa bavíme, sú naozaj obrovské. Koľko majú strán?

Štubňa: Jedna vec je počet strán vydanej knihy a druhá, koľko to predstavuje písaného textu, keď sa spočítajú znaky, medzery a podobne. V tomto prípade hovoríme o rozsahu 400 až 500 normostrán.

Lenzi Kučmová: Preložené publikácie o Raffaelovi a Caravaggiovi mali obe v knižnom vydaní 416 strán, Michelangelo 304.

Lenzi Kučmová: V roku 2020 Taliani oslavovali 500. výročie úmrtia Raffaela Sanzia. Talianske ministerstvo kultúry už rok predtým vyhlásilo súťaž a udeľovanie cien na podporu prekladu a špeciálne sa orientovali práve na preklady diel o Raffaelovi Sanziovi. Naša kniha získala cenu „za prínos k šíreniu talianskeho jazyka a kultúry v zahraničí“.

Nemohli sme si ju však prevziať, lebo slávnostné odovzdávanie ocenenia sa pre pandémiu koronavírusu nekonalo. Cenu nám len dodatočne zaslali poštou. Za preklad diela Pravdivý Caravaggio nám zase Cenu Mateja Bela udelil Literárny fond.

Ako ste sa dostali k prekladaniu literárnych diel? Koľko ste ich už preložili?

Štubňa: Okrem nezverejňovaných textov, akými sú napríklad činoherné scenáre, mi knižne vyšlo 12 prekladových titulov: divadelné hry, romány aj poézia. Dostal som sa k tomu spontánne. Keď som pôsobil ako doktorand na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, jedno vydavateľstvo mi na základe odporúčania pedagógov ponúklo možnosť podieľať sa na preklade historických detektívok od Alessandra Manfrediho. Tým sa to pre mňa celé začalo. Teraz však na univerzite pôsobím už ako docent v odbore translatológia, takže prekladám iba popri zamestnaní.

Lenzi Kučmová: Ja som prekladateľstvo a tlmočníctvo vyštudovala na Filozofickej fakulte UK. Najprv som sa špecializovala na preklady úradných textov, čomu sa venujem doteraz. Prekladala som i veľa odborných textov a filmových titulkov. V roku 2014 som dostala ponuku na preklad románovej prvotiny talianskeho režiséra a spisovateľa Fausta Brizziho Sto dní šťastia. Kniha mala veľký úspech a slovenský preklad prišiel autor pokrstiť aj na Slovensko. Odvtedy som preložila celkovo osem knižných diel a tri spomenuté publikácie o renesančných majstroch.

Nie je zvykom, aby na jednej knihe pracovalo viacero prekladateľov. Prečo ste vytvorili prekladateľskú dvojicu?

Štubňa: Umožnil to formát publikácie, lebo napríklad na Raffaelovi okrem hlavného autora spolupracovalo ďalších osem osôb – historici, umenovedci, kurátori či reštaurátori – a každý mal svoj jedinečný štýl. Keďže išlo o rozsiahlu publikáciu, ktorú by som popri hlavnom zamestnaní sám prekladal pomerne dlho, oslovil som Sašu s ponukou na spoluprácu, pretože už v minulosti sme sa úspešne podieľali na viacerých projektoch. V takýchto prípadoch je dôležité, aby ste sa na kolegu mohli spoľahnúť, nielen čo sa týka jeho odborných a jazykových znalostí, ale aj jeho zmyslu pre zodpovednosť a dodržiavanie termínov.

Preklad knihy závisí od kvality prekladateľa. Ak sa nevydarí, môže pokaziť aj dielo dobrého autora. Aké vlastnosti by mal mať správny prekladateľ?

Lenzi Kučmová: V prvom rade by mal dokonale ovládať východiskový aj cieľový jazyk, ale tiež kultúru a reálie oboch krajín. Z praxe tiež vieme, že musí výborne ovládať jazykové štýly, musí byť dôsledný, no zároveň i kreatívny a vytrvalý. Pri prekladaní sa totiž vlastne stáva autorom nového textu, preneseného do domáceho jazyka a pomerov. Ten preklad si teda musí odsedieť a nechať ho „dozrieť“.

Štubňa: Ja by som len doplnil, že musí vedieť narábať s rozličnými informačnými zdrojmi a ovládať moderné počítačové technológie.

Práca prekladateľa je asi dosť nevďačná. Väčšina čitateľov ani nepostrehne jeho meno, nehovoriac o slabých honorároch. Prekladanie je pritom drina. Nie je to frustrujúce?

Lenzi Kučmová: Keď tu prácu máte radi, tak nie. Robí mi radosť, keď vyjde preklad knihy s mojím menom a môžem si ho dať na poličku.

Štubňa: Do istej miery je to frustrujúce, pretože ste podali výkon, za ktorý niekedy neprichádza primerané spoločenské uznanie. Ja si to však kompenzujem vlastnými monografiami a učebnicami na univerzitnej pôde.

Čo všetko prekladanie znamená? S akými problémami sa v praxi boríte?

Štubňa: Keď prijmem objednávku, vytvorím si dostatočný čas na prekladanie. To znamená, že jeden a pol alebo dva mesiace takpovediac nevychádzam z domu a niekedy až desať hodín denne sedím za počítačom a pracujem. Po vytvorení „surového“ prekladu venujem ešte nejaký čas finálnej úprave textu.

Pri preklade publikácií, o ktorých sme hovorili, bolo zaujímavé, že sme sa museli popasovať nielen s terminológiou, ktorá pochádzala z oblasti výtvarného umenia, ale aj z ďalších vedných disciplín ako história, filozofia, literárna veda, filológia či dokonca svetelné technológie. Pomocou nich sa totiž overuje pravosť výtvarných diel. Ten odborný záber bol naozaj rozsiahly a museli sme používať viaceré cudzojazyčné slovníky, terminologické databázy, jazykové korpusy, odborné glosáre, ale aj takzvané paralelné texty, teda už existujúce preklady a originály podobných publikácií.

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/602388-prekladanie-je-radost-aj-drina/