Sprevádzkovanie plynovodu Nord Stream 2 cez Baltské more ešte viac zníži význam prepravy „modrého zlata“ do strednej a západnej Európy tradičnými trasami. Medzi nimi aj slovenskou. Pritom Slovensko patrilo donedávna medzi tranzitné veľmoci. Tému približuje na portáli denníka PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.
V roku 1971 sa na slovenskom území začala výstavba prvého tranzitného plynovodu zo Sovietskeho zväzu do západnej Európy. Rusi totiž objavili obrovské ložiská „modrého zlata“ v Ťumenskej oblasti na západnej Sibíri. Netrvalo dlho a ponúkli ho aj na export západoeurópskym štátom. Hlavný dôvod? Sovieti kvôli ťažbe nevyhnutne potrebovali peniaze v tvrdej mene. Prvé reagovalo už v roku 1968 Rakúsko, potom sa pridali Taliansko, Nemecká spolková republika (NSR), Francúzsko. Postupne uzatvárali so ZSSR dlhodobé zmluvy o dodávkach. Začiatok 70. rokov 20. storočia sa už niesol v znamení Ostpolitik, novej východnej politiky vtedajšieho západonemeckého kancelára Willyho Brandta. „K zmenám prostredníctvom zblíženia,“ znelo jej hlavné heslo.
Prečo práve cez Slovensko
Plynovod do západnej Európy sa mal podľa počiatočných úvah vetviť ešte na sovietskom území. Jedna vetva by viedla z Minska cez Poľsko do Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a do NSR, druhá cez Ukrajinu a Československo do Rakúska a Talianska.
Údajne sa už začalo rozvážať potrubie z NDR na poľské územie, keď Moskva definitívne rozhodla, že plynovod pôjde ďalej na západ i na juh Európy jedine cez Československo. Prečo sa tak rozhodla, je dodnes predmetom diskusií. Poľská strana vraj pýtala vysoké tranzitné poplatky, predpokladá časť expertov. Bola za tým stará nedôvera Rusov k Poliakom, tvrdia iní. Moskva považovala plynovody i ropovody za geostrategickú záležitosť. Ich bezpečnej prevádzke prikladala preto mimoriadny význam.
Český expert Vratislav Ludvík je dokonca presvedčený, že inváziu v auguste 1968 do Československa čiastočne zapríčinil budúci tranzitný plynovod: „Rusi chceli toto územie dostať pod priamu kontrolu, lebo išlo a dodnes ide o najvýznamnejší projekt, aký kedy Rusko malo.“ Autor tejto teórie však priznáva, že ju nemá podloženú žiadnymi dôkazmi. Nemajú pravdu skôr tí, čo dôvodia, že Moskva pri voľbe československej trasy vychádzala najmä z dobrých skúseností s menším plynovodom Bratstvo, ktorý od roku 1967 viedol z Ľvovskej oblasti na Slovensko?
Tranzitný plynovod naň do istej miery nadviazal, ale viacerými parametrami bol celkom iný, doslova unikátny. Predovšetkým potrubím s priemerom 1 200 a 1 400 mm. Také sa dovtedy na žiadnom plynovode vo svete nepoužilo. To isté platilo o novej uzatváracej technológii, ktorá umožňovala zváranie odbočiek na potrubí bez prerušenia prevádzky, a o prevádzkovom tlaku v potrubí 75 atmosfér. Potrubie dodával koncern Mannesmann na celú stavbu zo Sibíri do západnej Európy výmenou za budúce dodávky plynu. Financovanie zabezpečovala Deutsche Bank, ktorá ako prvá medzi západnými peňažnými ústavmi otvorila zastúpenie v Moskve.
Veľká stavba päťročnice
Výstavba tranzitného plynovodu sa začala v marci 1971. V utajovanom vládnom uznesení, ktoré bolo natoľko tajné, že nemalo ani evidenčné číslo, sa uvádzal plán postupu výstavby. Počnúc nákupom stavebných strojov či mechanizmov z kapitalistických štátov a vyhlásením náboru pracovníkov. V Čechách mali nabrať na „stavbu päťročnice“, ako ju označili, 1 030 ľudí a na Slovensku 1 670 ľudí. Keďže išlo o dôležitú akciu, na pracovníkov sa vzťahovali mzdové výhody. Kto sa upísal uzavretím zmluvy na tri roky, dostal náborový príspevok 5-tisíc korún (priemerná mzda v stavebníctve sa pohybovala okolo 2 300 korún).
Sovietsky zväz sa zaviazal, že pre ČSSR zabezpečí veľkorozmerné rúry výmenou za rúry menších rozmerov vyrobené tunajšími firmami. Poplatok za prepravu zemného plynu cez československé územie mal ZSSR uhrádzať jeho dodávkami nad rámec bežných dodávok, dohodnutých 30-ročným kontraktom. Pre Československo to bolo výhodné, lebo nahrádzalo toxický svietiplyn zemným plynom a začínalo s plynofikáciou domácností vo veľkom.
Do jesene 1973 sa postavili a uviedli do prevádzky tri kompresorové stanice a približne 1 100 kilometrov plynovodu tranzitnej sústavy. Spustila sa prvá línia sprevádzkovaním úseku Plavecký Peter – Vysoká na Morave. Stihli sa aj zdanlivo šibeničné termíny napojenia tranzitného plynovodu na plynovod v Rakúsku (pohraničná stanica Baumgarten) a v NSR (Waidhaus).
Veteráni stavby, ako napríklad inžinier Demián Sojka z Nitry, spomínajú na jej pionierske začiatky. Bezpečnosť plynovodu kontrolovali v prvých rokoch len pochôdzkari, až oveľa neskôr ich začali nahrádzať vrtuľníkmi leteckej inšpekcie. (Dnes sa všetko kontroluje z dispečingu diaľkovo.)
„Modré zlato“ nad zlato
V tom istom roku 1973 však bolo zrejmé, že jediná línia nebude ani zďaleka stačiť. Dopyt po „modrom zlate“ prudko rástol v celej Európe. Spôsobili to najmä dva ropné šoky v 70. rokoch. Zemný plyn sa stal alternatívou k rope, a tak do roku 1989 sa museli vybudovať ďalšie štyri línie tranzitného plynovodu. Ročný objem prepravy sa postupne zvyšoval na 37, 53 a 73 miliárd kubických metrov plynu. Primerane tomu sa zvyšovali prepravné kapacity plynovodov na území ZSSR, a to aj z nových ložísk. Do ich budovania sa zapájali aj ďalšie socialistické štáty vrátane Československa.
