Je všeobecne známe, že slovenská politická reprezentácia sa k projektu spoločného štátu prihlásila Martinskou deklaráciou. Stalo sa tak dva dni po jeho vzniku, 30. októbra 1918. Ďalšie desaťročie na Slovensku sa však nieslo v znamení sporov o to, či deklarácia nebola sfalšovaná a či nemala tajný dodatok. Tému rozvíja v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Martinská deklarácia vyhlásila Slovenskú národnú radu za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. Vyslovila požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.

Ak vnímame text deklarácie dnešnou optikou, je v ňom sporné najmä to, ako charakterizuje slovenský národ. Ako „čiastku rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Túto formuláciu vtedy presadzoval najmä jeden zo signatárov deklarácie Ivan Dérer, ktorý na rozdiel od mnohých iných mal spojenie s českým domácim i zahraničným odbojom.

Tvrdil, že sa ešte nevie, ako prijmú koncept Československej republiky západné mocnosti – víťazi svetovej vojny. Popredný český politik Karel Kramář v rozhovore s Dérerom mal vysloviť obavy, či vôbec budú súhlasiť s pripojením Slovenska k Čechám, Morave a Sliezsku. Preto v návrhu deklarácie, ktorý na zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine prečítal Samuel Zoch (budúci bratislavský župan), sa píše o „česko-slovenskom“ národe. Jeho spoluautori boli presvedčení, že je to len z taktických dôvodov, že taká je, skrátka, aktuálna potreba.

Až oveľa neskôr vyjde najavo, že Tomáš G. Masaryk v exile už od roku 1915 presviedčal britských a francúzskych politikov o existencii jednotného československého národa. „Slováci sú Česi, hoci používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk,“ ubezpečoval ich. Sám Masaryk s tým vraj nemal problém. „Ak mal opísať svoju národnosť, hovoril najčastejšie, že je Slovák, prípadne Slovák a Moravan súčasne,“ pripomína český historik Pavel Kosatík.

Masarykova „československá idea“ mala však aj pragmatické dôvody. Ak by v novom štáte boli Česi a Slováci dvoma rozdielnymi národmi, predstavovali by najpočetnejší Česi len asi polovicu jeho obyvateľov a Slovákov by bolo menej ako Nemcov. Zato „Čechoslováci“ ako štátny národ tvorili nakoniec skoro dve tretiny obyvateľstva novoutvorenej republiky. V roku 1918 to pôsobilo ako skvelý nápad, neskôr sa však práve „čechoslovakizmus“ stal najväčším jablkom sváru vo vzťahoch medzi oboma národmi.

Martinskú deklaráciu však sprevádzali aj ďalšie spory, otázniky a dohady. Ak by sa potvrdili, bol by z toho prinajmenšom veľký škandál.

Sfalšovaná deklarácia?

Prvýkrát sa informácie o dodatočných úpravách textu deklarácie dostali na verejnosť takmer pred 100 rokmi, koncom januára 1922. Najprv v týždenníku Slovenská národná jednota a potom aj v denníku ľudovej strany Slovák vyšiel článok, podľa ktorého „deklarácia bola nehanebne sfalšovaná“. Stalo sa to vraj pričinením Milana Hodžu a „bez opýtania sa národa“.

Ak máme pochopiť súvislosti, musíme sa vrátiť o viac ako o tri roky späť do dvorany martinskej Tatra banky, kde sa konalo pamätné celonárodné zhromaždenie, zvolané predsedom Slovenskej národnej strany Matúšom Dulom. Bol 30. október 1918, v Prahe už dva dni vládol Národný výbor, ktorý vydal zákon o zriadení samostatného československého štátu, ale v Turčianskom Sv. Martine o tom ešte nevedeli. V pražskom výbore Slovákov síce zastupoval Vavro Šrobár, ale komunikácie so Slovenskom nefungovali.

Organizátori martinského zhromaždenia preto improvizovali. Na začiatok dali schváliť utvorenie riadnej Slovenskej národnej rady (predtým fungovala ako prechodná) s predsedom Dulom a Karolom A. Medveckým ako tajomníkom. Rovnako jednomyseľne odsúhlasili prvých dvadsať členov rady.

Všetci čakali, čo povie Andrej Hlinka, predseda ľudovej strany. „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi, sme jednotný národ československý,“ vyhlásil. A pokračoval: „Márne by sial kto medzi nás kúkol rozporu, nás nikto viac, nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfesie alebo sociálnych náhľadov, ktorí cítime v žilách slovenskú krv, sme jední a ostaneme.“

asledoval hlavný bod zhromaždenia – prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia. Schválili ju takisto jednomyseľne. Žiaľ, nezachoval sa o tom nijaký zápis. „Priebeh celého zhromaždenia bol taký uchvacujúci, že nik ma nepoveril, ba nikomu ani na myseľ neprišlo písať z neho zápisnicu,“ spomínal Medvecký.

„Jediný akt uznesenia bol originál rukopisu Zochovho, ktorý bol hneď po zhromaždení prevzatý vedúcimi martinskej kníhtlačiarne k vysádzaniu. Keď potom v noci prišiel z Pešti dr. Hodža a zvolaná bola najužšia porada k Dulovcom, pravdepodobne poslali po kefový odtlačok do kníhtlačiarne a tento bol potom opravený podľa najnovších chýrov a rady Hodžovej. Originál deklarácie sa potom v kníhtlačiarni nejako zahádzal. Aspoň nič o tom dosiaľ nevieme,“ ozrejmil Medvecký, povolaním rímskokatolícky kňaz a historik.

Treba vari dodať, že keď v noci z 30. na 31. októbra dorazil vlakom do Martina Hodža, väčšina účastníkov zhromaždenia – signatárov deklarácie už odcestovala z mesta domov. Podľa rôznych zdrojov z celkového počtu 106 ich zostala nanajvýš pätina. Práve oni si vypočuli Hodžovo informovanie o najnovších udalostiach v Prahe i v Pešti.

A čo vlastne Hodža navrhol doplniť v pôvodnom texte, prípadne vynechať z neho? Okrem drobných nezrovnalostí predovšetkým vety, v ktorých si Slováci žiadali osobitné zastúpenie na mierovej konferencii v Paríži. „Žiadosť táto sa totiž protivila faktu uznania už jestvujúceho štátu československého, ktorý bude na konferencii zastúpený vlastnými orgánmi,“ vysvetlil s odstupom času Medvecký.

Súčasná bádateľka Zuzana Mlkvá Illýová z Právnickej fakulty UK v Bratislave považuje Hodžove zásahy do textu deklarácie za „nie veľmi šťastný ťah“. Vniesli totiž pochybnosti o jej originalite „a tým pádom aj o skutočnej vôli a zámere deklarantov“, ako volali jej signatárov.

Dosť na tom, že v upravenej podobe vyšla deklarácia už na druhý deň v Národných novinách a dostala sa do historických análov… Pomerne dlho to nikomu neprekážalo. Všetko sa zmenilo po tom, čo sa Hlinka zoznámil s Pittsburskou dohodou a prečítal si jej ustanovenia o slovenskej autonómii. A po tom, čo sa inkognito, na poľský pas vybral na parížsku konferenciu a po návrate do vlasti ho uväznili. Boj za slovenskú autonómiu sa potom stal hlavným heslom jeho ľudovej strany. To už sa ľudia na Slovensku začali deliť na „autonomistov“ a „čechoslovakistov“, často podľa toho, do ktorého politického tábora patrili.

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI PRAVDA.SK

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/605651-otazniky-nad-martinskou-deklaraciou/

 

Na titulnej fotografii:

Október 1968. Oslavy 50. výročia Deklarácie slovenského národa v Martine. Na podujatí bol aj žijúci signatár Fedor Ruppeldt (celkom vpravo).

Foto: archív TASR