Dobrodružstvo majú Martina Jankolová (46) a jej syn Matúš (14) v krvi. Pešo prešli viac ako sto kilometrov za tri dni. Na ceste z Martina do Štiavnice ich sprevádzali horúčavy, medvedie stopy a silná búrka. Odmenou im je nezabudnuteľný zážitok. Ich putovanie približuje v denníku PRAVDA publicistka EVA ŠTENCLOVÁ.
„V Štiavnických vrchoch máme chatu. Už v detstve som tam neraz chodievala, spolu s bratom – dvojčaťom, na bicykli. Práve on to spomínal mojim synom s tým, že na dvoch kolesách sme trasu z Martina do Štiavnice absolvovali často. Matúško na to reagoval, že pešo sme tam určite nikdy nešli,“ hovorí Martina Jankolová.
V tej chvíli prišiel jej prvorodený s nápadom, že on to musí prejsť po vlastných nohách. Medzi kamarátmi začal hľadať parťáka, ktorý by si na to trúfol, no všetci len krútili hlavami. „Vraveli, že mu asi šibe,“ žartuje jeho mama. „Navrhla som mu teda, že s ním pôjdem ja. Keďže som celý život športovala, s kondíciou a vytrvalosťou nemám problém. Matúško súhlasil a v polovici júla sme vyrazili,“ podotkla.
Zvierací spoločníci
Z domu štartovali s dvomi batohmi, do ktorých si zbalili iba najzákladnejšie veci. Štyri litre vody, plynový varič, nôž, sucháre, pár sáčkových polievok, čaje, dve tuniakové konzervy, náhradné tričká, šortky a tenisky. Nechýbali spacáky, malý stan a turistické palice.
„Ja som mala tiež nepremokavú bundu a Matúško pršiplášť. Samozrejme, pre istotu som zobrala aj nejaké peniaze, doklady a mobil. Cez ten nás denne kontroloval manžel,“ zasmiala sa „kapitánka“ dvojčlennej výpravy.
Túru začali kávou na martinskom námestí, Matúš si dal kakao. Potom vykročili smerom na výpadovku z mesta. Odtiaľ sa presunuli do obce Žabokreky a pokračovali cez Necpalskú dolinu. Tam sa dostali na úsek Cesty hrdinov SNP, no keďže nechceli ísť po asfaltke, vybočili na neďaleké lúky.
Postupne prešli cez Folkušovú, Blatnickú dolinu a Mošovce. Nasledovala mestská časť Turčianskych Teplíc – Diviaky. „Podľa mapy tam mal byť kemp, kde sme chceli prespať. Až tam sme ale zistili, že ten je už nefunkčný. V nohách sme mali 33 kilometrov a zmáhala nás únava. Našťastie nám do cesty prišla majiteľka toho komplexu a nechala nás prespať v tamojšej záhrade, kde sme si postavili stan,“ vysvetlila Martina.
Na druhý deň ráno kráčali ďalej lesom. Na chvíľu sa z neho vynorili a vyšli k benzínovej pumpe, kde sa občerstvili a doplnili zásoby vody. Cez prírodný terén sa potom dostali do Hornej Štubne. Kúsok za touto obcou mali jeden z najadrenalínovejších zážitkov, lebo natrafili na množstvo medvedích stôp.
„Cestou sme stretávali srnky, diviaky a líšky, no keď sme zbadali toto, Matúško sa zľakol. Chvíľu trvalo, kým som ho upokojila. Nebolo mu veru všetko jedno,“ podotkla. Keď sa spamätali, nasledovala dedina Turček. Dostať sa tam však bolo dosť namáhavé.
„Najhoršie bolo množstvo obchádzok, lebo každú chvíľu sme natrafili na oplotené časti polí či lesov. K prepojeniu na Sklené sme tiež došli až po zdolaní kopcov. Takto sme prišli aj do blízkosti Kunešova. Potom sme zliezli do Kremnických Baní,“ hovorí Martina.
Odtiaľ to mali už len „kúsok“ do Kremnice, kde chceli prenocovať. „Stále sme kráčali horou, no zostala som šokovaná, koľko prekážok sa nám zase postavilo do cesty. Každú chvíľu sa pred nami vynorila nejaká hacienda. Nechápem, ako je možné mať niečo také na lesných pozemkoch,“ poznamenala.
Obrovské objekty v lesnom teréne museli obchádzať, čom im celú túru dosť sťažovalo. „Potom sme sa dostali na salaš, no bača nám dovolil prejsť cez jeho pozemky. Podľa jeho inštrukcií sme sa konečne dostali do zlatého mesta,“ povedala.
