…zoblečú valasi ovečky z ich pyšných kožúškov. Nezostane na nich nič, ani jediný vlások. Na salašoch ide o rutinný očistný akt. Keby sa ovce nestrihali, vlna by im splstnatela, nedala by sa spracovať, v kožuchoch by sa usalašili parazity. A ešte niečo: ľudia by prišli o veľkolepé divadlo. Od Anglicka po Austráliu, od Argentíny po Slovensko sa usporadúvajú každoročne majstrovstvá strihačov oviec. Tie naše priblížil v denníku PRAVDA excelentný publicista venujúci sa kumštu poľnohospodárstva v celej jeho komplexnosti JOZEF SEDLÁK.

Slovenská ovčiarska aréna je obklopená nádhernou kulisou Nízkych Tatier. Leží pod hrebeňom Prašivej v údolí riečky Lúžňanky. V poslednú júlovú sobotu, keď do nej nastúpilo 12 borcov s mašinkami, lialo v Liptovskej Lúžnej ako z krhly. Ráno nebolo vidno ani na krok, hory sa zahalili do oblakov, a keď dážď ustal, lesné stráne výdatne odfukovali oblaky vodnej pary. Z doliny sa parilo ako z obrovskej práčovne.

Skalným fanúšikom ojedinelého športu to ani zamak neprekážalo. Zišlo sa ich vari dvesto od Senca po Sabinov, priviedli so sebou deti, ktoré sa nevedeli dočkať chvíle, keď sa na pódiu objavia prví strihači. Tvrdo pracujúci ovčiari mali vždy dobre vypracované atletické postavy. Keď sa dobrý strihač pustí do práce, musí, ak si chce zarobiť, ostrihať najmenej 100–110 oviec, to je toľko, čo ráno a večer podojí jeden valach v strunge. Na salašoch sa rodia muži, akých ospevoval Sládkovič.

Teraz však nešlo o poéziu, ale o to, kto zoberie palmu víťazstva. Nádej na úspech mal strihač, ktorý zhruba za jednu minútu stiahol elektrickou mašinkou celé ovčie rúno dolu z ovce. Na scénu prichádzali krásavice a unikali z nej odmaskované, bľačiace tvory. Vbehli do koterca a hľadali útechu medzi rovnako vyzerajúcimi družkami. Akého osudu sa dočkali domestikované zvieratá…

Národ bačov bez bačov

Nebuďme útlocitní, kožuch musí ísť dole, či sa to ovciam páči, alebo nie, z čisto pragmatických, tzv. termoregulačných dôvodov. Zviera je odrazu ľahšie, žerie ostošesť, aby sa čo najskôr obalilo do krásy a padlo do oka na svoju chvíľu striehnucim baranom. Základný inštinkt života človek už dávno odhalil a tisíce rokov ho využíva vo svoj prospech. Aj na Slovensku.

Bratia Česi nám svojho času vymysleli prezývku, označili nás za národ bačov. Bola v nej, ako v každej trefnej prezývke, esencia pravdy vystihujúca podstatu existencie vrchárskeho národa, jeho kultúru, zvyky, gastronómiu a, pravdaže, aj istá neskrývaná štipľavosť staršieho súrodenca dávajúca najavo, že základ hospodársky rozvinutejších historických zemí koruny českej už neleží v poľnohospodár­stve, ale v priemysle, obchode, službách. Zato k nám susedia radi chodili a chodia na salaše – za idylou všakovakého druhu. A tak sa zrodilo množstvo vtipov. Aj o českých hľadačkách mužnej sily slovenských bačov.

Oných krásnych mužných bačov je však čoraz menej, pretože na Slovensku rednú stáda oviec, roztápajú sa ako jarné snehy alebo grónske ľadovce v tohtoročnom horúcom lete. Len za posledné desaťročie sa početnosť ovčích stád znížila o stotisíc zvierat, teda o celú jednu štvrtinu, a klesla na povážlivé minimum – chováme už len 320-tisíc ovečiek.

Odkedy existujú štatistiky, ešte sa v krajine pod Tatrami tak málo oviec nepáslo. Menej to bolo len rok po druhej svetovej vojne. Krutú pravdu odhaľuje Igor Nemčok, predseda družstva v Slovenskej Ľupči a zároveň predseda Zväzu chovateľov oviec a kôz na Slovensku. Ide o združenie, ktoré sa usiluje mobilizovať nielen zdravé ovčiarske jadro, ale aj verejnú mienku. Úpadok v chove oviec treba zastaviť.

Nemčok, ktovie už po koľký raz, vysiela verejnosti odkaz, že Slovensko ovce potrebuje, že bez nich nebude krajinou zdravou a peknou, takou, akú nám ju zachovali predkovia. Súčasnú podobu horských a podhorských území sformovalo práve ovčiarstvo, ktoré sa rozvinulo počas valašskej kolonizácie. Vrchol dosiahlo v druhej polovici 19. storočia. Podľa historických záznamov sa v roku 1850 chovalo na Slovensku 1,4 milióna oviec a o ďalších 25 rokov neskôr, keď svoj vrchol dosiahli dravým kapitalizmom poháňané bryndziarne, až 2,974 milióna o­viec!

Slovensko v tom čase muselo množstvom stád pripomínať súčasný Nový Zéland, jednu z ovčiarskych veľmocí, alebo načo tak ďaleko chodiť, hornaté Škótsko. Odvtedy sa však veľa vecí pomenilo. Hľadiac do štatistiky rýchlo zistíme, že ovčiarstvo citlivo reagovalo na obdobia kríz a konjunktúr.

Keď sa v roku 1934 skončila veľká hospodárska kríza, chovalo sa na Slovensku už len necelých 333-tisíc oviec. Po tom, čo sa krajinou prehnala víchrica druhej svetovej vojny a ovce skončili v žalúdkoch hladných vojakov a partizánov, sa stenčilo podľa úradného súpisu stádo oviec na 287-tisíc zvierat.

Mierové roky priniesli konsolidáciu. V roku 1970, keď sa začali vzmáhať družstvá, sa zabeleli stráne 705-tisíc ovcami. Štát ovčiarstvo štedro podporoval. Vo výskumnom ústave v Trenčíne sa tímu profesora Laurinčíka podarilo šľachtením priviesť na svet výkonnejšie plemeno pôvodnej valašky, ktorá dostala prívlastok zošľachtená. Nie ako káže gramatika zušľachtená, ale podľa stredoslovenského nárečia zošľachtená, inak ju dodnes nikto nenazve. Má to zapísané aj v krstnom liste z roku 1982.

A v roku 2017 sa profesorovi Milanovi Margetinovi, Antonovi Čapistrákovi a Dušanovi Apolenovi podarilo vyšľachtiť ešte výkonnejšie mliečne plemeno. Dostalo jednoduché meno slovenská dojná ovca, v skratke esdéóčko, ktorá pri dobrej opatere dáva aj 160 litrov mliečka, dva razy toľko ako nenáročná, no na strmých stráňach sa dobre pohybujúca valaška.

Kto vysústružil majstrovstvá

Rok 1989 privítalo Slovensko ako rok veľkých nádejí. Revolúciou zrodení politici hlásali a verili, že v krajine sa raz-dva obnovia rodinné farmy. Lenže spoločnosť aj na vidieku prešla obrovskými zmenami a rodičia mali nové ideály a predstavy o lepšom živote svojich detí. Bača, ešte na začiatku dvadsiateho storočia vážený človek v každej liptovskej, horehronskej, spišskej či šarišskej dedine, sa na konci storočia plného politických a hospodárskych prevratov prepadol na spodok rebríčka prestížnych profesií.

Nič sa nedeje na želanie, až keď si ľudia uvedomia mnohé súvislosti, začína sa skutočná zmena. Keď sa po roku 1989 začali družstvá deliť a potom rozpadať, zakladá na troskách kedysi hrdého Agrokombinátu sídliaceho v Liptovskej Osade Štefan Črep Svojpomocné podielnické družstvo poľnohospodárov v Liptovskej Lúžnej.

Vyučený zámočník choval doma vždy pár ovečiek na prilepšenie, takých ako on bolo v dedine s takmer troma tisíckami obyvateľov neúrekom. Kapitálom družstva boli ovce podielnikov, z ktorých vzniklo prvé dojné stádo s počtom 350 bahníc. Dnes má družstvo stáda dve, dovedna so 650 dojnými ovcami, mlieko spracúva vo vlastnej mliekarni. A práve v Liptovskej Lúžnej prišli družstevníci s nápadom zorganizovať majstrovstvá strihačov oviec.

Črep si spomenul na časy, keď súťaž usporadúvali ešte v Agrokombináte. Partie strihačov sa medzitým rozutekali za prácou do sveta. Ovce chodili strihať až do Španielska. Aj tam sa konali preteky o najlepších strihačov.

Štefan Črep sa myšlienkou natoľko nadchol, že vycestoval na majstrovstvá sveta strihačov oviec do Nórska, priniesol odtiaľ reguly pretekov a pred sedemnástimi rokmi v Liptovskej Lúžnej zorganizovali s podporou Zväzu chovateľov oviec a kôz prvé slovenské majstrovstvá. Potrebovali ich nielen preto, aby pestovali ovčiarsku vzájomnosť, ale aj ako hravý komunikačný most medzi spoločenstvom chovateľov oviec a verejnosťou.

Napoludnie, keď vrcholili sedemnáste majstrovstvá strihačov Slovenska, sa konečne nad arénou v Liptovskej Lúžnej vyčasilo. Do finále postúpila štvorica Marek Marko, Radovan Sepeši, Šimon Smoleňák a Juraj Decký. Favoritom bol 27-ročný Marek Marko, syn horehronského baču z Valaskej. Ovce ho naučil strihať otec. Nečudo, doma chovajú sto oviec, a kto si vie ovce ostrihať, ušetrí. Za jednu ovečku berú strihači euro dvadsať centov, no vlna sa predáva kilogram po 30 centov. Chovatelia nemajú z nej nijaký úžitok.

VIAC ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/596937-dva-razy-do-roka-nacisto-donaha/