Jozef Fundárek: Zabudnutý záchranca zlatého pokladu

Boli traja: Imrich Karvaš, Peter Zaťko a Jozef Fundárek. Pred vojnou ich nazývali „veľkou národohospodárskou trojkou“. Dnes je najmenej známy posledný z menovaných. A nezaslúžene. Na sklonku leta a začiatkom jesene sme si pripomenuli dve Fundárkove výročia: 125 rokov od narodenia a 30 rokov od úmrtia. Prežil dlhý a bohatý život. V denníku PRAVDA ho približuje publicista VLADIMÍR JANCURA.

Jozef Fundárek sa narodil 1. októbra 1896 vo Veľkej Bytči v rodine maloroľníka. V škole sa javil ako nadaný žiak a miestnemu farárovi sa podarilo presvedčiť rodičov, aby Jožka poslali na štúdiá. Veď chudorľavý chlapec im v hospodárstve beztak veľmi nepomôže.

Poslali ho do piaristického gymnázia v Nitre. Vyučovacou rečou bola maďarčina, Jožko ju neovládal, a tak sa sprvoti učil úlohy naspamäť. „Starý otec často spomínal, že keď prvýkrát prehovoril, celá trieda sa smiala,“ vraví jeho vnuk Martin Fundárek. „Učiteľ však žiakov napomenul: Uvidíme, kto sa bude smiať na konci. A starý otec sa učil tak dobre, že sa stal jedným z najlepších študentov. Neskôr už dával kondície, teda doučoval slabších spolužiakov a privyrábal si tak na štúdiá.“

Zmaturoval v roku 1915, to už v Európe zúrila vojna, ktorú začalo Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu. Fundárek narukoval hneď po skončení gymnázia. Bojoval v Taliansku, kde padol do zajatia.

Zo zajatia sa vrátil už nie do monarchie, ale do Československej republiky a začal študovať právo na Masarykovej univerzite. Po štúdiách v roku 1922 nastúpil na sedriu v Bratislave (dnes by sa povedalo na krajský súd), a to do prípravnej sudcovskej služby. Po zložení skúšok sa stal sudcom, ale nie nadlho.

V roku 1925 začal pôsobiť na Bratislavskej burze ako jej tajomník. A to bol vlastne začiatok kariéry Fundárka – národohospodára.

Tajomníkom prvej burzy

Prvú bratislavskú burzu slávnostne otvorili v máji 1922 v jej dočasnom sídle – mestskej Redute. Vo vedení burzy boli na tie časy známe osobnosti – senátor Kornel Stodola (predseda), župan Juraj Slávik (podpredseda), národohospodári Pavol Blaha či Jozef Maderič. Spočiatku sa na burze obchodovalo najmä s poľnohospodárskymi plodinami – obilninami, kukuricou, zemiakmi, chmeľom, kávou, ryžou a pod.

Čoskoro sa komodity rozšírili o drevo. Činnosť burzy úzko súvisela s bratislavským prístavom a Dunajskými veľtrhmi, ktoré sa v rokoch 1921 – 1923 organizovali ešte pod názvom Orientálne trhy. Prístav prechádzal modernizáciou a búrlivým rozvojom. Ako uvádza historik Ľudovít Hallon, do roku 1931 vzrástol objem prekládky v prístave vyše 20-násobne. V roku 1927 Bratislavská burza vstúpila do Medzinárodnej organizácie stredo- a juhovýchodoeurópskych búrz, čo značne zvýšilo jej kredit.

Začiatkom septembra toho istého roku sa Jozef Fundárek oženil s Annou Slabeyciusovou, dcérou známeho advokáta a vnučkou Pavla Mudroňa, dlhoročného vodcu národného hnutia. „Keď sa starý otec išiel predstaviť rodine svojej milej do mudroňovského domu v Martine, mal malú dušičku,“ hovorí Martin Fundárek. „On, syn prostých roľníkov, mal vstúpiť tam, kde sa schádzala elita národa – Vajanský, Škultéty a ďalší. Známi recesisti bratia Halašovci ho však privítali Perzským trhom – jeden tancoval, druhý hral na klavíri a domáca pani na hrebeni.“

O tri roky neskôr, po odchode Karla Vršťalu z postu generálneho tajomníka Bratislavskej burzy, bol Fundárek poverený vedením celého sekretariátu tejto inštitúcie. Za jeho šéfovania zažila burza svoje najťažšie roky, veď to boli roky svetovej hospodárskej krízy, ktorá tvrdo zasiahla aj domáci trh s poľnohospodárskymi plodinami a obchod s drevom.

Oživenie ekonomiky prišlo až v roku 1935. Koncom nasledujúceho roku Fundárka oficiálne vymenovali za generálneho tajomníka burzy. Slovenský denník v tejto súvislosti napísal, že ide len o potvrdenie reálneho stavu, lebo menovaný túto funkciu vykonáva fakticky už šesť rokov „v prospech burzy a hospodárskeho života slovenského“.

Vo vedení centrálnej banky

Ale sekretariát burzy nebol vtedy jediným miestom mnohorakých Fundárkových aktivít. V roku 1934 habilitoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského na docenta a prednášal tam obchodné právo.

Popritom veľa publikoval, a nielen to. Od roku 1937 bol hlavným redaktorom časopisu Právny obzor. Aby toho nebolo málo, v rokoch 1931 – 1939 pôsobil zároveň v redakcii denníka Slovenská politika, a to nielen ako právny poradca.

Okrem vedeckých monografií a štúdií Fundárek napísal desiatky, ak nie stovky článkov. Väčšina jeho publicistiky mala náučno-popularizačný charakter. Stopu zanechal aj v jazykovede, venoval sa právnickému názvosloviu. A dbal na kultúru slovenčiny! „Pamätám sa – mal som vtedy vari sedem či osem rokov, ako ho v Tatranskej Lomnici doslova vytočilo, keď pod nejakým zákazom vjazdu videl nápis ,mimo vozidiel … atď.’,“ spomína vnuk. „Vysvetľoval mi, že slovíčko ,okrem‘ sa spája s druhým pádom, kým ,mimo‘ so štvrtým, preto správne má byť „mimo vozidlá“.

Ale vráťme sa k hlavným Fundárkovým aktivitám. V októbri 1938 vyhlásilo Slovensko autonómiu a k moci sa dostala ľudová strana. Začala fungovať autonómna vláda, Fundárek dostal ponuku nastúpiť do vládnej exekutívy. Súhlasil, hoci ho to nijako zvlášť nelákalo. „Z dvoch alternatív – aktívne sa zapojiť do hospodárskeho života alebo pasívne sledovať ekonomický rozvoj krajiny sa rozhodol pre prvú,“ napísal pred 20 rokmi Miloš Mazúr v bankovom časopise Biatec. Možno však predpokladať, že Fundárek sa pritom opieral aj o rady priateľov. Podobne totiž postupovali ďalší dvaja z „veľkej národohospodárskej trojky“, Karvaš i Zaťko.

Fundárka vymenovali za šéfa prezídia na Ministerstve hospodárstva Slovenskej krajiny v októbri 1938. A vo februári 1939 – to ešte existovala ČSR, ale už ako federácia – prijal návrh na menovanie za člena bankovej rady a viceguvernéra Národnej banky česko-slovenskej. Ako upozorňuje znalec dejín nášho bankovníctva Marián Tkáč, Fundárek sa stal vôbec prvým Slovákom na takejto vysokej pozícii v centrálnej banke štátu.

O mesiac sa však oklieštené Československo rozpadlo, vznikol Protektorát Čechy a Morava a Slovenská republika pod kuratelou hitlerovského Nemecka. Fundárek opäť stál pred dilemou, či sa radšej úplne nestiahnuť na akademickú pôdu, kde už vtedy pôsobil ako profesor obchodného a zmenkového práva. Ale bude sa nečinne prizerať, ako nacisti drancujú Slovensko? Nie, a tak už v marci 1939 začal plniť funkciu splnomocnenca slovenskej vlády vo veciach Národnej banky. Viedol skupinu odborníkov, ktorá pripravovala vznik prvej slovenskej centrálnej banky.

Ponúkali mu, aby sa postavil na jej čelo ako guvernér. To odmietol, povedal, že má lepší tip. Vraj koho? Profesora Imricha Karvaša. Jeho syn, dnes 89-ročný Milan Karvaš, potvrdil, že v rodine sa o tom hovorilo: „Otca navrhol za guvernéra Jozef Fundárek.“

Musel ho odporúčať dosť presvedčivo, keď vtedajší ministerský predseda Jozef Tiso jeho návrh napokon akceptoval. Tiso o Karvašovi predsa vedel, že je slobodomurár čechoslovakistického zmýšľania a manželku má Češku. Pokladali ho však za veľkého odborníka, to sa nedalo poprieť.

Karvaš sa stal guvernérom zrejme s podmienkou, že jeho zástupcom – viceguvernérom bude Fundárek. Ten si zase vymienil, že naďalej bude pôsobiť aj na Právnickej fakulte UK, kde bol dekanom (neskôr prodekanom).

Záchrana zlatého pokladu

Tandem Karvaš – Fundárek sa ukázal ako šťastné riešenie. Až zázračne rýchlo dokázal pretvoriť filiálku NBČS na samostatnú Slovenskú národnú banku, ktorá na ňu organizačne i personálne nadviazala.

SNB len zdanlivo vyrástla na „zelenej lúke“. Už v apríli 1939 prevzala 81 zamestnancov bývalej filiálky vrátane viacerých manažérov a do konca roku mala 170 pracovníkov. Hlavný ústav banky sídlil v Bratislave a päť úradovní v Banskej Bystrici, Nitre, Žiline, Ružomberku a Prešove (lebo Košice pripadli na základe Viedenskej arbitráže Maďarsku).

Spočiatku sa slovenské bankovky od československých korún odlišovali iba pretlačou „Slovenský štát“. Prvou slovenskou originálnou bankovkou bola stokorunáčka, ktorú zaviedli do obehu až 1. septembra 1941.

Ale hlavná zásluha Karvaša s Fundárkom spočívala v schopnosti udržať stabilitu novej meny a relatívnu nezávislosť banky. Podľa Tkáča jej vedenie čelilo nielen tlaku vlády, ale najmä nemeckej Ríšskej banky a ďalších tamojších finančných ústavov. Fundárek spočiatku v banke pravidelne úradoval len počas neprítomnosti guvernéra Karvaša. Na jeho požiadanie sa však zúčastňoval dôležitých porád a zasadnutí 8-člennej bankovej rady. Povinností mal totiž vyše hlavy.

Od roku 1940 bol členom Štátnej rady a v tom istom roku ho kooptovali do Slovenskému snemu (kde už bol riadne zvolený Peter Zaťko) ako právneho experta pre niektoré parlamentné výbory. Okrem toho predsedal správnym radám a dozorným výborom niekoľkých bánk a účastinných spoločností. Čo však bolo pre Fundárka príznačné, plat za prácu v banke prijímal len vtedy, keď zastupoval guvernéra.

To zastupovanie sa však stalo pravidlom, keď Karvaša v roku 1942 vymenovali za predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Funkcia si vyžadovala jeho častú prítomnosť. Fundárek bol preto poverený vedením SNB a fakticky ju riadil až do septembra 1944. Takáto spolupráca je možná, iba ak spočíva na vzájomnej dôvere a rešpekte. V prípade dvojice Karvaš – Fundárek to platilo do bodky.

V polovici roku 1943 sa začalo obdobie, keď banka vykonala viacero citlivých až riskantných operácií v prospech domáceho odboja. Išlo predovšetkým o premiestnenie väčšiny peňažných zásob z hlavnej pokladnice v Bratislave na východné Slovensko. Takmer 86 percent všetkých platidiel sa od júla 1943 presunulo do prešovskej filiálky SNB a odtiaľ v lete 1944 do stredoslovenských odbočiek. Samozrejme, takéto pohyby nemohli ujsť pozornosti „beraterov“, nasadených nemeckých poradcov. Vedenie banky ich muselo zložito vysvetľovať bezpečnostnými a ďalšími dôvodmi.

Ale iba tak sa mohlo stať, že v čase Povstania bolo v banskobystrickej a ružomberskej filiálke 3,9 miliardy korún peňažných zásob SNB, zatiaľ čo na území kontrolovanom vládou 2,1 miliardy. Povstalecká Národná rada, presnejšie jej predsedníctvo disponovalo takmer dvojnásobne väčším množstvom peňazí než vláda.

A čo sa týka zlatých rezerv štátu, na tom bola ľudácka vláda ešte horšie. Tzv. zlatý poklad vznikal takpovediac od nuly a Národná banka ho vytvárala z rôznych zdrojov. Jeho menšiu časť tvorili výnosy celonárodnej zbierky, do ktorej prispelo takmer 90-tisíc darcov. Zozbieralo sa 123 kilogramov žltého kovu a 2138 kilogramov striebra. Druhým zdrojom bola ťažba v Kremnici a Banskej Štiavnici. Počas vojny priniesla okolo 900 kilogramov zlata. Ako však zistil svojho času bankový odborník Ján Valach, najviac zlata získalo vojnové Slovensko počas svojich prvých, lepších rokov nákupom v zahraničí, a to vďaka obchodu s neutrálnymi štátmi. Dovedna išlo o viac ako 7 ton zlatých rezerv.

Nuž a pod vedením Jozefa Fundárka sa od konca roka 1943 uskutočnil postupný presun dvoch tretín tohto zlatého pokladu takpovediac pod nosom Nemcov do Švajčiarska. Zvyčajne sa tak dialo pod zámienkou zjemňovania vzácnych kovov, tzv. afinácie. Ktosi to nazval jednou z najfantastickejších protihitlerovských operácií.

Menšiu časť, ktorá zostávala doma, približne 417 kg žltého kovu, uschovala Národná banka v Kremnici. Predsedníctvo povstaleckej SNR v kritických dňoch rozhodlo odoslať ho v debnách z letiska Tri duby do Sovietskeho zväzu. Po vojne ich Moskva vrátila, hoci pôvodne mali byť vojnovou korisťou ZSSR.

Dodnes sa v odbornej literatúre a najmä historizujúcej publicistike traduje, že slovenský zlatý poklad zachránil Karvaš, ktorý mal priame spojenie na predstaviteľov protifašistického odboja. On sám však opakovane tvrdil, že sa na tom podieľali viacerí predstavitelia banky. O výraznom podiele Fundárka, povereného vedením banky, nemožno pochybovať.

Na titulnej fotografii:

Jozef Fundárek (celkom vľavo) v diskusii s Imrichom Karvašom.

Na snímke vo fotogalérii:

Veľká národohospodárska trojka“ – Peter Zaťko (dole druhý zľava), Imrich Karvaš (dole tretí zľava) a Jozef Fundárek (vpravo hore).

Jozef Fundárek s manželkou a dcérou.