Nový európsky západ sa od východu oddeľuje pohraničnými bariérami s ostnatým drôtom. Šesť rokov po prvom maďarskom plote na hraniciach so Srbskom vyrastajú podobné prekážky aj medzi Poľskom, pobaltskými štátmi a Bieloruskom. Pripomína to obdobie studenej vojny so železnou oponou. Natískajú sa preto spomienky na zadrôtované hranice niekdajšieho Československa. Tému približuje na portáli denníka PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Presne pred 70 rokmi rozhodlo komunistické vedenie Československa o sprísnení ochrany štátnych hraníc s Bavorskom a Rakúskom fakticky od Jáchymova až po Bratislavu. Zároveň vyšiel tajný rozkaz ministra národnej bezpečnosti. Týkal sa ustanovenia pohraničného pásma, vyhlásenia zakázaného a hraničného pásma ako aj vysídľovania nežiaducich osôb z týchto pásiem. Na Slovensku sa to vzťahovalo na 80 kilometrov dlhý úsek štátnej hranice v predmestí Bratislavy a vo vtedajších okresoch Bratislava – okolie a Malacky.

„Zakázané pásmo nemohlo byť vôbec obývané a v hraničnom pásme mohli bývať len tzv. spoľahliví a ľudovodemokra­tickému režimu oddaní občania,“ upozorňuje slovenský historik Jan Pešek. To prvé pásmo siahalo zvyčajne dva kilometre a druhé päť kilometrov (na niektorých úsekoch dokonca 10 km) od hraničnej čiary do vnútrozemia. Do zakázaného pásma smeli iba prísne preverené osoby a vždy v sprievode členov pohraničnej hliadky. Dalo sa tam ísť iba na dočasné povolenie alebo špeciálnu priepustku. Všetky verejné cesty, ktoré viedli do tohto priestoru označeného bielym tabuľami s nápisom „Pozor! Vstup zakázaný“, mali závory.

Narušitelia hraníc to mali ťažké

Z hraničného pásma sa museli postupne vysťahovať tzv. nespoľahlivé osoby. Tajný rozkaz ich nedefinoval. Až z rozkazu ministra vnútra v roku 1959 vyplynulo, že ide o ľudí, ktorí sa nezmierili so svojou novou situáciou, keď ich zbavili „nadriadeného postavenia na úseku hospodárskeho a kultúrneho života“.

Od jesene 1951 do jari 1952 išlo o hromadnú čistiacu akciu. Z Peškových zistení vyplýva, že z hraničného pásma na československo-rakúskej hranici vysídlili bezmála 170 rodín (488 osôb). V druhej etape do konca roku 1952 vysťahovali ďalších asi 250 rodín, väčšinou na stredné a východné Slovensko.

Oficiálne sa zriaďovanie pásiem zdôvodňovalo nevyhnutnosťou prekaziť prenikanie západných špiónov do Československa a bojovať proti „narušiteľom štátnych hraníc“. To bol výraz pre politických utečencov z Československa a tých, ktorí im pri úteku pomáhali.

Samotné vytváranie pohraničných pásiem by však tomu asi nezabránilo. Napríklad v roku 1951 zadržali pohraničníci podľa štatistík pri úteku z ČSR vyše 1 500 a pri prieniku do ČSR 680 osôb. Okolo 600 ľudí však nechytili.

Preto sa už na jeseň 1951 začalo s budovaním drôtených zátarás podľa sovietskeho vzoru, ktoré symbolizovali železnú oponu. Najpodrobnejšie tieto tzv. ženijno-technické zariadenia popísal český historik Martin Pulec. Išlo o tri ploty, z ktorých prvý dvojmetrový tvorila spleť ostnatých drôtov, prostredný trojmetrový v tvare písmena T bol signálny s vysokým elektrickým napätím, tretí slúžil ako zábrana pre lesnú zver, aby nemohla preniknúť k elektrickému plotu zo strany hranice.

Celková dĺžka týchto zátarás dosiahla v roku 1952 vyše 697 kilometrov a ich trasa len približne kopírovala hraničnú čiaru. Tiahla sa pozdĺž nej rovnobežne s ňou a v závislosti od terénu bola od nej vzdialená niekoľko desiatok aj niekoľko stovák metrov. Mnohých rakúskych občanov na turistickom výlete to miatlo. Mysleli si, že hranica je až pri zátarasách a boli zadržaní československými pohraničníkmi.

Ale väčšia vzdialenosť zátarás od samotnej štátnej hranice na československej strane mala svoju logiku, lebo spomalila alebo zastavila tunajších občanov pri úteku na Západ. Príslušníci Pohraničnej stráže (PS) vďaka tomu mohli skôr zadržať prípadného „narušiteľa“.

Ak sa mu predsa len podarilo prekonať prvý plot, dostal sa na zoraný 15 až 18 metrov široký tzv. kontrolný pás a zanechával v ňom stopy. To umožnilo strážnej hliadke zistiť, kde mieni „narušiteľ“ ilegálne prekročiť hranicu.

V krajnom prípade mohli pohraničníci pri jeho prenasledovaní použiť strelnú zbraň. Umožňovalo to nariadenie vydané k spomínanému zákonu z roku 1951, ktoré podľa historika Ľubomíra Morbachera legitimizovalo usmrtiť kohokoľvek, kto sa pokúsil emigrovať cez železnú oponu. Prípadne neoprávnene vkročil na územie ČSR a neuposlúchol ústnu výzvu príslušníkov pohraničnej stráže.

Preto už v roku 1952 sa v zakázanom pásme čoraz častejšie rozliehala streľba. Boli ranení aj mŕtvi, čo znížilo počet pokusov o ilegálny prechod hraníc takmer o tretinu. Režim však chcel dosiahnuť maximum, politická úloha predsa znela: uzavrieť štátne hranice tak nepriedušne, aby cez ne neprenikla ani myš.

Pekelné nápady Ludvíka Hlavačku

Ešte v novembri 1951 navrhol veliteľ PS plukovník Ludvík Hlavačka ministrovi vnútra Ladislavovi Kopřivovi zriadenie mínových polí na úsekoch hranice so Západným Nemeckom a s Rakúskom.

Hlavačka sa narodil v Starom Meste pri Uherskom Hradišti v roku 1911. Vyučil sa za karosára. Ešte pred vojnou vstúpil do KSČ a počas Protektorátu Čechy a Morava pôsobil v jej ilegálnych štruktúrach. V roku 1944 padol do rúk gestapa. Dlho ho kruto vyšetrovali, ďalších členov odbojovej organizácie však neprezradil. Odsúdili ho na trest smrti, neskôr mu ho zmiernili na žalár, ale potom znovu na popravu (to už v Lipsku). Pred smrťou ho zachránila porážka hitlerovského Nemecka.

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE NA PORTÁLI PRAVDA.SK

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/607962-ako-zadrotovali-hranice/